14/08/2026
☀️Letné čítanie so Zelenou školou
🌳O stromoch a ľuďoch 7: Eva a Erwin Strittmatterovci: Krajina z vody, borievky a kamenia
📖 Na piatok prinášame trochu poézie.
Básne a krátke prózy o krajine v okolí Schulzenhofu v Nemecku písali manželia Strittmatterovci.
🪟 Život a tvorba oboch spisovateľov na samote prinášala rôzne malé denné pozorovania krajiny, ako sa menila počas ročných období, ako niekedy len v náznakoch bolo cítiť, že príde zmena, že jar alebo jeseň je na ceste. Ale kto sa pozorne díval, ten videl.
🌿 Dnes sa potrebujeme vrátiť k vnímaniu sveta okolo seba. Čoraz viac nám ho prekrýva ho hluk a obrazovky. Ale poézia sa denne deje aj okolo nás. Treba však k tomu trochu zastavenia a tichého pozorovania.
Nie každý má dar, dať to, čo vidí a vníma do slov.
O to cennejšie je, keď to urobí niekto, kto to vie. Aj pre nás.
🇩🇪 Túto knižku v slovenčine nekúpite. Je tu však šanca pre tých, ktorí sa učia nemecký jazyk. Eva Strittmatter bola najúspešnejšou nemeckou poetkou 2. polovice 20.storočia. Jej básnických zbierok aj ďalších kníh sa predali milióny výtlačkov. Do slovenčiny časť jej diela preložila Elena Turčeková. Z rôznych dôvodov však knižky nikdy nevyšli.
Vŕby
Kedysi som ospevovala tri vŕby.
Zostala len jedna.
Tri vŕby som ospevovala.
Tak aj tri vŕby ostali.
Krajina
Málinko viditeľné chvenie vrchovcov,
Ktoré vietor rozvlní v briezkach,
Ktoré sú už skoro nahé.
Orgovánové šero pred nocou.
Vlhká vôňa nasýtenej krajiny.
Suchý pach pasúcich sa koní.
Mesiac, ktorý sa dnes podobá na dulu.
Farbou aj tvarom.
Toto všetko vnímam i nevnímam.
Dotkne sa mi to tváre
A ostatných zmyslov,
Ktoré sa vzrušia, keď sova odlieta
A začnú vysielať.
Trúbenie jeleňa predlžuje sovie krídlo.
A nad pahorky dopadajú šípy divých husí.
Do krajiny z vody, borievky a kamenia.
Prosba
Nechajte mi nátržník strieborný.
Nechajte mi šťavel.
Nechajte mi hlások škovránka.
Nechajte mi ľaliové jazero.
Nechajte mi pieskovcovú cestu vresoviskom.
Borovice a brezu.
Nepotrebujete aj vy niekedy oboje,
Svetové mesto aj kozmický priestor?
Vlastníctvo
Moja breza, môj potok, moja lúka.
Čo mi nepatrí, je mi bližšie ako to,
Čo naozaj mám.
Môj dom nemilujem tak veľmi ako trávu
Na okrajoch piesočnatých ciest pastvín,
Ktoré sa ťahajú našimi borovicovými lesmi
A oblaky šípových ružičiek,
Ktoré kvitnú naružovo na rúbaniskách.
Skromná krása piesku mi patrí
A patrila mi už od začiatku.
V tomto svete som vyrástla,
Tu sa mi otvorili oči.
Dom by som mohla mať možno hocikde
A sú krajiny, ktoré veľmi milujem.
No ak by som sa presťahovala inde,
Nezapustila by som už korene.
Moja breza, môj potok, moje osamelé cestičky.
Tu žijem slobodne
A teda zostávam: Ešte som sa na krásu piesku do sýtosti nevynadívala.
Júlová noc
V tichu spia vône
Malých kvetov pri slabom svetle.
Ale vánky tíško žijú:
Ruže nespia.
Borovicový ostrovček
Ostrovček na lúke:
Vŕšok na dne lúky.
Sú tu zvláštne prehĺbeniny.
V nich stoja pospolu štyri borovice.
Sú to bizarné bytosti.
Sú pokrútené a rozvetvené.
Možno na nich vypozorovať,
Ako v nich húdli víchrice.
Sú to obrie dáždniky.
Vyzerajú naozaj čudesne.
No dobre sa pod nimi sedí:
Každá borovica je dom.
Na vŕšku bujnejú pŕhľavy
V jedovatej zeleni.
Za súmraku sa mihotajú
K jasu potoka krídelka vážok.
Sú tu aj liesky, jelše
A kríček šípovej ruže.
Závany lúk sa sem tiahnu
Sťa kadidlo:
Medová vôňa lúčnej ďateliny
So zadúšajúcou vôňou lipkavca
Privádza slnečné atómy
Do tienistého povetria
Pod borovice v priehlbinách.
Borovice sú vyhostené zo sveta,
Kde rovné stromy
Považujú za užitočné.
