Už kráľovský úradník Juraj Wernher (1497-1567), kapitán šarišského hradu vo svojom diele, pojednávajúcom ,,o podivuhodných vodách Uhorska“, vydanom v Bazileji roku 1549, venoval pozornosť minerálnym vodám, liečivým a termálnym prameňom Spiša. Celkom konkrétne spomína kyslý prameň – Sauer Brunn – nad Veľkým Slavkovom, evanjelický učiteľ Juraj Buchholtz st. (1643-1724), v rukopise svojho životopisu z roku 1707, kde opisuje aj štýlovú výstavbu prvých drevených zrubov a kúpeľných domov v okolí prameňov. Kyslý prameň spomína aj jeho syn Jakub Buchholtz (1696-1758), kežmarský ihlár, mineralóg a botanik, ktorý v roku 1751 viedol cisársku komisiu pri skúmaní nerastného bohatstva Spiša. Po preskúmaní viacerých minerálnych zdrojov, odporúčal minerálnu vodu z Tatier piťľuďom denne, hlavne pre jej liečivé a blahodarné účinky. S týmto prívlastkom boli plné demižóny pravidelne prepravované na chrbtoch oslov a koní z oblasti zdroja v Tatrách, dokonca aj pre osobnú potrebu kráľovnej Márie Terézie, na dvor do Viedne (viac ako 400 km!). V čase, keď ju pili, mala oranžovú farbu, nakoľko ešte neexistoval spôsob, ako znížiť vysoký obsah železa. Kvalita vody sa však uchovala aj niekoľko týždňov! V roku 1754 sa vo svojej úradnej správe o dvoch smokoveckých uhličitých kyselkách pozitívne vyjadril aj spišský župný lekár Ján Žigmund Kreysel (1717-1768) a možno aj jeho poznatky a úvahy podnietili o čosi neskôr, vzdelaného grófa Štefana Csákyho, postaviť v blízkosti prameňov ďalšie objekty. V okolí prameňov tak prirodzene vznikalo centrum Tatier. Podrobnejší rozbor vôd z prameňov uskutočnil v roku 1772 viedenský profesor Heinrich Johann Crantz, ktorý v nich okrem kysličníka uhličitého zistil aj železo a iné dôležité minerály. Vo svojej práci opísal túto vodu ako najlepšiu, s akou sa kedy stretol, najmä pre jej tráviace a liečivé účinky. Už vtedy preukázal, že táto perlivá a železitá voda lieči nervové poruchy, kožné a pohybové choroby a tiež podporuje trávenie. storočia dva smokovecké pramene pomenovali menami Castor a Pollux, podľa dvojčiat z gréckej mytológie. Ľudia si ich názvy často prispôsobovali a menili ich. Bolo to sčasti zavinené aj tým, že voda sa vo veľkom pila po celom Uhorsku, pod rôznym označením v každom jazyku.