30/08/2019
PRVÉ RÁNO
Dve postavy v chladnom ráne po chodníku kráčajú,
sídliskové operence na cestu im spievajú.
Ozýva sa klopkanie ich spoločných krokov,
zvuk opätkov nesie príbeh troch spoločných rokov.
Zrýchlia tempo, miera k bráne,
keď myšlienky plynú mame.
Bude tam mať kamaráta?
„Isto prídeš, mamka zlatá?“
„Áno, láska, prídem rýchlo,“
pri tých slovách vtáctvo stíchlo.
Pomôžu mu s lyžičkou?
Aj s jesennou bundičkou?
V ruke kvietok malinký,
v srdci zmätok maminky.
Chlapček cíti, nevie vyriecť, že sa bojí trošičku,
cez pršteky mamin strach lapá jeho dušičku.
Dvere v šatni zavŕzgali,
keď nesmelo dnu vchádzali.
Chlapček stojí, mamka strojí.
Učiteľka ich už víta,
na meno sa drobca spýta.
Chlapček vie, no plač ho zmôže,
nič zastaviť ho nepomôže.
Kýva rúčkou, volá k mame, no mama sa neotáča,
v očiach slzy, v hrdle horko, veľmi ťažko sa jej kráča.
Dole schodmi, bok po boku, kráča s inou mamou,
tá veselo šteboce, že je rada samou.
Tento deň si tak želala, tak prečo cíti zradu?
„Dáte si za pohárik? Niečo na náladu?“
Mama hlavou pokrúti, zrýchli krok od ženy,
dobre vie, že začala etapa novej zmeny.
Cíti chvenie, prázdno, smútok, tak ťažko sa jej zvyká,
celým bytím túži objať svojho škôlkárika.
Ako kvietok z inej zeme do novej presadený,
po pár týždňoch bude lepšie na škôlku pripravený.
Chce to čas a trošku cviku v ťažkom rannom lúčení,
aj keď cez deň nie sú spolu, sú v myšlienkach spojení.
--- O mesiac ---
Dve postavy v chladnom ráne po chodníku kráčajú,
sídliskové operence na cestu im spievajú.
Ozýva sa klopkanie ich spoločných krokov,
chlapček úsmev, mama radosť z obrovských pokrokov.