Dr. Gregor Sorgerová

Krasny deň detí všetkým deťom 🩷

A vedeli ste, že dnešný deň je v Rumunsku štátnym sviatkom a dňom pracovného voľna? ☝️ ale dá sa povedať, že aj „šťastným sviatkom“ preto, že neoslavuje vojnu, tragédiu ani politickú udalosť, ale detstvo, rodinu, budúcnosť spoločnosti a právo detí vyrastať v bezpečí a radosti. V Rumunsku je 1. jún často vnímaný ako jeden z najveselších dní v roku, plný podujatí pre deti aj rodičov.

Úprimne sa hanbím, za svoje prekvapenie keď som to prvýkrát počula. Prečo by deň detí nemal byť sviatkom?!

Čo nato hovoríte vy? Chceli by ste aby deň detí bol oslavou detí a rodiny?

Spôsob, akým prežívame vzťahy v dospelosti, často nevzniká náhodou.

Prvé skúsenosti s blízkosťou, bezpečím a dôverou si vytvárame vo vzťahu s primárnym opatrovníkom. Ak je však vzťah sprevádzaný strachom, chaosom, odmietaním alebo emocionálnou nedostupnosťou, dieťa sa prirodzene prispôsobuje prostrediu, v ktorom vyrastá.

Tieto vzorce môžu byť v detstve adaptačné.
V dospelosti však často prinášajú úzkosť, emočné stiahnutie alebo komplikácie vo vzťahovej blízkosti.

Z pohľadu attachment teórie aj neurobiológie traumy nejde o „slabosť“ či „precitlivenosť“.
Často ide o nervový systém, ktorý sa kedysi učil prežiť v neistom vzťahovom prostredí.

Dobrá správa je, že človek nie je navždy odsúdený opakovať vzťahové vzorce z detstva.
Bezpečné a korektívne vzťahy môžu postupne meniť spôsob, akým prežívame blízkosť, dôveru aj samých seba.

👉 Ak si sa v niečom našiel/la, ulož si tento príspevok alebo ho pošli niekomu, komu môže pomôcť.

Trauma z detstva nemusí v dospelosti vyzerať ako spomienka.
Často vyzerá ako spôsob fungovania, ktorý sme sa kedysi naučili, aby sme psychicky zvládli prostredie, v ktorom sme vyrastali.

Tieto mechanizmy mohli byť v detstve adaptačné a potrebné na prežitie.
V dospelosti však často komplikujú vzťahy, prežívanie aj kontakt so sebou samým.

Trauma neovplyvňuje len psychiku.
Ovplyvňuje aj nervový systém, telo a spôsob, akým človek vníma bezpečie, blízkosť či vlastnú hodnotu.

Mnohé reakcie, ktoré dnes považujeme za „svoju povahu“,
mohli byť kedysi obranným mechanizmom.

A práve porozumenie týmto súvislostiam býva často začiatkom zmeny. 💛

👉 Ak si sa v niečom našiel/la, ulož si tento príspevok alebo ho pošli niekomu, komu môže pomôcť.

Tento týždeň nám prestížny medzinárodný journal zamietol článok, na ktorom sme pracovali od októbra. A áno, bolelo to.

Ale pseudoneúspech neznamená, že tá práca nemala hodnotu.
Práve naopak.

V našom výskume sme priniesli terapiu odpustením pre mladých ľudí, ktorá sa ukázala ako účinná. A to nezmizne len preto, že jeden editor povedal nie.

V živote, ale asi aj vo vede sa veľa úspechov rodí práve z odmietnutí, prepisovania a pokračovania ďalej.
Tak pokračujeme aj my.

Ak ste niekedy zažili odmietnutie po veľkom množstve práce, ako ste sa s tým vyrovnali vy?

Nie všetky deti, ktoré vyrastali v osamelosti, boli fyzicky samé.

Niektoré vyrastali vedľa rodičov, ktorí boli síce prítomní fyzicky, ale nie emocionálne.

V psychológii sa môžeme stretnúť s pojmom proximálna separácia, situácia, kedy medzi rodičom a dieťaťom chýba emočné naladenie, bezpečné spojenie a dostupnosť, napriek tomu, že rodina navonok pôsobí „funkčne“.

Dieťa sa v takom prostredí často naučí:
• nepotrebovať pomoc
• neukazovať emócie
• zvládať všetko samo
• neobťažovať druhých svojimi potrebami

Tieto adaptačné mechanizmy môžu byť v detstve funkčné.
V dospelosti však často vedú k:
• hypernezávislosti
• emočnému odpojeniu
• problémom vo vzťahoch
• pocitu vnútorného osamelia

Niektoré psychické zranenia nevznikajú z toho, čo sa dialo, ale z toho, čo dlhodobo chýbalo.

Ak si sa v tom našiel/la, možno je prvý krok pomenovanie toho, čo bolo dlho nepomenované.

Dieťa by nikdy nemalo niesť konflikt dospelých.

V praxi sa však často stretávame so situáciami, kde sa dieťa stáva súčasťou partnerského boja, vedome alebo nevedome. Niekedy ako prostredník, inokedy ako emocionálna opora rodiča, alebo ako nástroj pomsty voči druhému rodičovi.

Pre detskú psychiku je takáto situácia mimoriadne zaťažujúca.
Dieťa prirodzene potrebuje vzťah k obom rodičom a konflikt lojality v ňom môže vyvolávať:
• úzkosť
• pocit viny
• strach zo straty lásky
• potláčanie vlastných potrieb a emócií

Mnohé deti sa naučia „fungovať“, neprotestovať a prispôsobiť sa.
Navonok môžu pôsobiť pokojne alebo dospelo.
To však ešte neznamená, že tým netrpia.

V dospelosti sa tieto skúsenosti môžu premietať do:
• strachu z konfliktu
• people pleasing správania
• problémov s hranicami
• nadmerného pocitu zodpovednosti za druhých

Psychická záťaž dieťaťa nemusí byť vždy viditeľná navonok.
Ale to neznamená, že neexistuje.

Asi ste už tiež od niekoho počuli:
„Veď nás bili všetkých.“
„Bola to normálna výchova.“
„A prežili sme.“

V psychologickej praxi však často vidíme, že nejde len o to, či človek prežil, ale aj o to, ČO si z týchto skúseností odniesol do dospelosti.

Dieťa si fyzický trest nevysvetľuje cez výchovné koncepty dospelého.
Prežíva ho cez nervový systém, vzťah a pocit bezpečia.

Opakované fyzické tresty môžu ovplyvniť:
• prežívanie bezpečia
• reguláciu emócií
• sebahodnotu
• vzťahy
• spôsob, akým človek reaguje na konflikt či chybu

Trauma nevzniká len z intenzity udalosti,
ale aj z toho, či dieťa malo priestor cítiť bezpečie, prijatie a ochranu.

Dôležité je povedat, že porozumenie týmto súvislostiam nie je o obviňovaní rodičov.
Ale je hlavne o tom, aby sme prestali normalizovať to, čo mohlo zraňovať.

Máme to už len za pár… a sú tu Vianoce. 🎄
APA vydala článok o tom, čo sa deje v našom mozgu, keď niekomu dáme darček.

Článok vysvetľuje, čo sa deje v tvojom mozgu, keď daruješ darček a prečo môže byť darovanie ešte príjemnejšie než prijímanie.

Podľa psychologického výskumu:
• Darovanie aktivuje mozgové odmenové dráhy, ktoré zapájajú oblasti spojené s potešením a sociálnym spracovaním.

• Uvoľňuje sa oxytocín, hormón dôvery, bezpečia a spojenia, čo robí pocit z darovania trvalejším.

• Darovanie môže zvýšiť šťastie, podobne ako keď sám dostaneš dar.

Takže daruj srdcom, daruj s humorom…
a ak zase dostaneš ponožky, tvár sa, že je to presne to, čo si chcel/a 😀

❓Ako to máte vy? Robí vás darovanie darčekov šťastnejšími viac než ich prijímanie, alebo to máte presne naopak?

Dnes trochu inak ✨

Nie ako psychologička, ale ako mama 4 ročného syna, som mala možnosť prísť do jeho škôlky a porozprávať sa s deťmi o vianočných tradíciách 🎄🤍

Krásny moment plný detskej zvedavosti a radosti.

🎄

Nedávno za mnou prišiel známy po radu. Spomenul, že si chce urobiť Gallup test, vraj by mu to mohlo pomôcť zorientovať sa v ďalších krokoch.
A hoci Gallup naozaj vie byť v určitých oblastiach veľmi užitočný (najmä pri pomenovaní talentov, smerovania či pracovných preferencií), moja odpoveď tentokrát nebola úplne povzbudzujúca.

Poznám ho totiž dobre. Je mimoriadne inteligentný, kognitívne, emočne aj v oblasti sebareflexie. Patrí k ľuďom, ktorí už veľa pochopili, veľa vecí si na sebe pomenovali a veľa situácií dokážu vysvetliť.

A práve preto mu ďalší test už nepomôže posunúť sa tam, kam naozaj potrebuje.
Nie v tejto životnej fáze.

Ak chce niečo zmeniť, bude musieť nazrieť aj do svojich „údolí“, do tých miest, ktoré sa nepopisujú grafmi, talentmi ani výsledkami meraní. Hĺbka odpovedí totiž neleží v kategóriách, ale v tichu, v emočných vrstách, myšlienkových vzorcoch, v reakciách a v pravdivom stretnutí so sebou.

Gallup môže pekne opísať našu masku.
Ale ak chceme rásť, potrebujeme niekoho, kto nás sprevádza za ňu.

A na to je vhodná Psychoterpia.