Para Doxa, Trnava (2026)

06/05/2026

Konferenciu uzavrel Pavel Černoch z Karlovej Univerzity s jeho prezentáciou na tému Deaconova koevoluce mozku a jazyka v kontextu současné biologie a sémiotiky.

V abstrakte si môžete prečítať podrobnejšie detaily:

Představíme Deaconův vývojový model lidského jazyka a vědomí, který vyšel v knize The Symbolic Species v roce 1997, a komparaci Deaconova symbolického prahu s aktuálním neurobiologickým, kognitivním a sémiotickým výzkumným polem. Deaconova teorie koevoluce mozku a jazyka je založena na aplikaci Peircovy sémiotiky a neurobiologickém argumentu omezené operační paměti člověka. Proč zvířata nemají komplexní jazyk? Jaké jevy mohly stát za vznikem jazyka? Je člověk symbiont napadený virem v podobě jazyka? Jaké jsou neurobiologické argumenty pro hypotézu, že přímý lidský prapředek byl Deaconův Homo symbolicus? Lze na evoluci člověka pohlížet jako na ucelené biosémantické koprocesy? Hlavním cílem přehledové studie bylo provést analýzu role symbolického prahu ve vývoji jazyka a také pokus o usmíření diskuse mezi graduálním a skokovým evolučním modelem.

Foto: Sebastián Ternóczky

06/05/2026

Príspevok na tému “Medzi skúškou a zradou
Komparatívna analýza rozprávok Traja bratia (UA), Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná (SK) a Norka, divá šelma (RU) v perspektíve Greimasovej štrukturálnej sémantiky” nám predniesla Ema Žugecová z Ústavu svetovej literatúry
Slovenskej akadémie vied.

Viac sa dočítate v jej abstrakte:

Príspevok vychádza z predpokladu, že ľudová rozprávka nepredstavuje iba tradičnú literárnu formu, ale aj osobitý spôsob uchovávania a sprostredkovania filozofických konceptov. Na komparácii troch ľudových rozprávok z rozličných priestorov, ale s analogickým dejom, sa pokúsime dokázať, že naratívne štruktúry týchto textov nesú implicitné predstavy o spravodlivosti, legitimite, vine, uznaní a morálnej hodnote človeka. Predmetom komparácie budú slovenská rozprávka Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná, ukrajinská rozprávka Три брати (Traja bratia) a ruská rozprávka Норка-зверь (Norka, divá šelma). Metodologickým východiskom je Greimasova štrukturálna sémantika, osobitne aktančný model a semiotický štvorec, ktorá umožňuje sledovať, ako sa filozoficky relevantné významy netvoria na úrovni explicitného tvrdenia, ale v usporiadaní postáv, konfliktov, skúšok a hodnotových opozícií.
Cieľom príspevku je ukázať, že rozprávková forma môže fungovať ako relevantný nositeľ myslenia o svete: prostredníctvom vzťahov medzi bratmi či zobrazenia skúšky a zrady tematizuje vzťah medzi pravou a prisvojenou zásluhou, medzi zdaním a skutočnou hodnotou, ako aj medzi násilím a spravodlivým poriadkom. Komparácia troch slovanských rozprávok zároveň otvára možnosť uvažovať o tom, že literárna forma rozprávky môže uchovávať a prenášať filozofické koncepty naprieč kultúrnymi kontextmi aj bez ich pojmovej formulácie. Príspevok tak snaží rozprávku interpretovať ako priestor, v ktorom sa potenciálne stretávajú poetika, kultúrna pamäť a implicitná filozofia ľudského konania.

Foto: Sebastián Ternóczky

05/05/2026

Tešíme sa na vaše príspevky a na spoločné premýšľanie o formách, v ktorých filozofia nadobúda nový hlas.
- srdečne, organizačný tím para/DOXA :)
//
We look forward to your contributions and to a shared exploration of the forms through which philosophy finds new expression. - wholeheartedly, the para/DOXA Organizing Team :)

04/05/2026

Prednášajúci Matej Miklian z Univerzity Komenského v Bratislave nám predstavil tému:

Filozofická reflexia národa v literárnom diele
Pavla Vilikovského: Pes na ceste.

Jeho abstrakt si môžete prečítať nižšie:

Literatúra môže fungovať ako osobitý spôsob filozofického skúmania sveta, v ktorom sa otázky identity, kultúry a spoločnosti artikulujú prostredníctvom naratívnych a estetických foriem. Príspevok sa zameria na filozofickú reflexiu národa v diele Pes na ceste od Pavla Vilikovského – bude skúmať, akým spôsobom literárny text umožňuje kriticky premýšľať o národnej identite a nacionalizme. V centre príspevku stojí otázka: ako Vilikovského literárne stratégie – najmä irónia, fragmentárna kompozícia a sebaironický rozprávač – destabilizujú tradičné predstavy o národe ako pevnej a jednoznačnej identite.
Vilikovského esejistická novela predstavuje hybridný text na rozhraní prózy, eseje a autobiografickej reflexie. Prostredníctvom ironického rozprávača autor rozvíja sériu úvah o slovenskej kultúre, literatúre a historickej skúsenosti malého národa. Fragmentárna štruktúra textu a intertextuálne odkazy zároveň poukazujú na to, že národné sebavnímanie je utvárané sieťou kultúrnych príbehov, literárnych reprezentácií a historických interpretácií.
Príspevok bude analyzovať napätie medzi individuálnou skúsenosťou a kolektívnou identitou, ktoré sa v texte opakovane tematizuje. Národ sa tu neobjavuje ako stabilná esencia, ale skôr ako diskurzívna a naratívna konštrukcia, ktorá je neustále reinterpretovaná v kultúrnom a literárnom priestore. V tomto zmysle možno Vilikovského prózu čítať aj v kontexte teoretických prístupov, ktoré chápu národ ako imaginovanú komunitu a identitu ako dynamický proces formovaný rozprávaním.
Cieľom príspevku je ukázať, že Pes na ceste predstavuje literárnu formu filozofickej reflexie národa, ktorá prostredníctvom irónie a jazykovej reflexivity otvára kritický priestor na premýšľanie o národe, nacionalizme, kultúrnej pamäti a postavení „malého národa“ v súčasnom stredoeurópskom kontexte.

Foto: Sebastián Ternóczky

04/05/2026

Tému “Ako hovorí umenie? O možnosti jazyka” nám predstavila Sára Jeleňová z Univerzity Komenského v Bratislave.

Viac detailov sa dozviete v jej abstrakte:

Pojem umelecký jazyk patrí k častým, no zároveň nejednoznačným pojmom estetickej teórie. Umelecké diela sa v teoretickom aj bežnom diskurze opisujú ako formy, ktoré hovoria, vyjadrujú alebo artikulujú význam. Takéto formulácie však otvárajú filozofickú otázku: možno umelecké dielo chápať ako jazyk v analogickom zmysle k jazyku verbálnemu alebo ide skôr o metaforu, ktorá opisuje špecifický spôsob fungovania umeleckých foriem?
Príspevok sa zameriava na tento problém prostredníctvom vybraných prístupov estetickej teórie, ktoré sa pokúšajú uchopiť vzťah medzi umeleckým dielom, znakom a významom. Východiskovým bodom bude koncepcia umeleckého diela ako znaku v štrukturálnej estetike Jana Mukařovského, ktorá chápe umelecké dielo ako špecifický semiotický útvar fungujúci v rámci estetickej funkcie. Túto perspektívu príspevok konfrontuje so symbolickými teóriami umenia, ktoré interpretujú umelecké formy ako systémy artikulácie významu odlišné od verbálneho jazyka. V tejto súvislosti bude pozornosť venovaná aj súčasným interpretáciám pojmu umeleckého jazyka, najmä v estetickej reflexii Miloša Ševčíka.
Príspevok sa neusiluje o presné zadefinovanie umeleckého jazyka. Jeho cieľom je skôr ukázať, že tento pojem označuje pole rôznych teoretických prístupov k otázke, ako umelecké dielo sprostredkúva význam. Hovoriť o jazyku umenia tak neznamená jednoducho preniesť model verbálneho jazyka na umelecké dielo, ale skôr sa pokúsiť filozoficky opísať spôsob, akým umelecké formy artikulujú význam mimo verbálneho jazyka.

Foto: Sebastián Ternóczky

04/05/2026

Svoju prezentáciu na tému Bledý oheň replikantov akademickej kultúry: Teóri-fikcia v pocte BDRN2049 predniesol Roman Pikulik z Trnavskej Univerzity v Trnave.

Viac sa dočítate v jeho abstrakte:

Filozofi fikciu a literatúru zväčša rôzne (nad)interpretujú, ide však o to vytvárať ju. Teória chápaná ako súbor presných foriem a pravidiel akademických textov a zvykov vo svojom zápale čoraz viac bledne do podoby vykazovania premís a argumentov tej či onej koncepcie, rámcov výskumných projektov a celkového umŕtvenia homo academicus. Upozaďujú sa nekonceptuálne resp. literárnejšie a enigmatickejšie prvky filozofických diel ako prebytočné elementy, ktoré prekračujú vytýčené hranice poprepájaného systému. Tento systém sa tak vzdáva snahe porozumieť myšlienkam, ktorých cieľom je byť atraktorom podivnosti a vracať svetu rovnakú nejasnosť a neadekvátnosť, s akou pred nás predstupuje. O extrémnych javoch najlepšie vypovedajú extrémne cesty svetom, ktorý od nukleárnej polnoci delí osemdesiatšesť sekúnd (Doomsday Clock). Náš príspevok predstavuje teório-fikciu, ktorá vychádza z veršov diela Bledý oheň V. Nabokova. Toto dielo je jadrom existenčných a deindividualizujúcich otázok identity vo filme Blade Runner 2049. Napätia medzi nutnosťou spĺňať vopred stanovené ciele poprepájaného systému a potrebou bezcieľneho sebavyjadrenia v aspektoch všadeprítomného mrazu potemnievajúcej akadémie v ktorej sa homo academicus transformuje na replikanta výstupných cieľov.

Foto: Sebastián Ternóczky

04/05/2026

Naším ďalším prezentujúcim bol Martin Smutný z Univerzity Komenského v Bratislave.
Predniesol príspevok s názvom Prebudenie histórie: Post-historický „posledný človek“ v románe Môj rok pokoja a odpočinku.

Viac sa dočítate o jeho téme v abstrakte:
Príspevok analyzuje román autorky Ottesy Moshfegh Môj rok pokoja a odpočinku cez prizmu politickej filozofie Francisa Fukuyamu. Jeho slávna téza z roku 1992 o „konci dejín“ predpovedala absolútne víťazstvo liberálnej demokracie ako najlepšieho možného nastavenia pre spoločenskú organizáciu. Príspevok ukáže, ako môžeme vidieť, že Moshfegh pretvára túto tézu do každodenného života na začiatku druhého milénia.
Na „konci dejín“ Fukuyama varoval pred nástupom „posledného človeka“, ktorého videl ako motivovaného základnými prirodzenými pudmi pre bezpečie a komfort. Cieľom príspevku bude interpretovať Moshfeghovej protagonistku, rozhodnutej pre ročný spánok, nie ako postavu postihnutú klinickou depresiou, ale ako fukuyamovského subjektu radikálne ontologicky reagujúcu na koniec histórie.
Príspevok načrtne paralelu medzi Fukuyamovím konceptom thymos (túžba po uznaní) a pasivitou hlavnej postavy. Na záver sa analýza pozerá na násilné vyvrcholenie príbehu septembrovými udalosťami, ktoré v kontexte diela interpretuje ako odmietnutie Fukuyamovej tézy o „konci dejín“. Analýza tak dokazuje, že Moshfeghovej román ponúka pesimistickú diagnózu post-historického nihilizmu, ktorý sa zrútil podobne ako budovy World Trade Center v 11. septembra 2001.

Foto: Sebastián Ternóczky

04/05/2026

The following talk was given by Marcel Rumbolt from University of Newfoundland and Labrador. They focused on The Value of Indirect Clarity: Poetry on the Borders of Reason.

For further details, see the abstract below:

The world will not accept you on its own terms, and without access, we turn to expression.
Frantz Fanon’s Black Skin White Masks, struggles beautifully with the question of fitting in or having a place in this world. When participation is the right of the empowered, how do marginalized folk defend their participation in existence? How do marginalized voices utilize art to carve out space in spite of this? Fanon uses poetry within his academic work to resist racial and colonial oppression by taking up the irrational as defence against the dehumanising reasonable. Fanon shows how the marginalized experience is forced into metaphor. Metaphor resists oppression from what is considered the reasonable, and forces reason on its head. Poetry is survival for those of us on the borders of reason. When our existence is smoothed over by disinterested reason, by the violent gaze of another, we take up the irrational to retain our humanity. There are consequences in how we appear for each other. It is on the borders of reason that I will defend the use of art for academic work. Reason has historically been used as a tool to exclude marginalized voices from academic spaces. Support for the involvement of artistic expression within academic works is support for the validity and involvement of voices that are regularly silenced and overlooked. We must not overlook people or art.

Photo: Sebastián Ternóczky

04/05/2026

The next presentation was delivered by Ondrej Apalovič from University of Hertfordshire who explored Strawsonian Possibilities of Fictional Relief.

The abstract below offers a closer look at the topic:
Fictional relief, as introduced by Bruun-Vaage, is the relief that a spectator experiences from some moral obligations that are at work when engaging with non-fiction. Bruun-Vaage’s account is aimed at explaining the observed disparity between reactions to fictional and real wrongdoers. In this paper I develop upon Bruun-Vaage’s suggestion that other examples of fictional relief could be possible beyond those she provides herself. I begin by adopting a Strawsonian picture of our reactions to real immorality. From there I arrive at two promising candidates for novel examples of fictional relief. The first is a kind of fictional relief that treats fictional characters as failing to meet common eligibility criteria for the relevant moral practices. However, such relief would point to our engagements with fiction as amoral and therefore needs to be supplemented with an argument for an alternative source of moral judgements once our own attitudes are suspended. Two such accounts are proposed by Gregory Currie and Matthew Kieran. I argue that both seem to point towards some form of relief from eligibility, however, in Kieran’s account it is questionable whether fictionality plays a relevant part. Accounts like Kieran’s and Currie’s are opposed by others who believe that our own moral attitudes are both present and suspended in some respect. Here the empirical evidence seems to point towards a relief from the obligation to react in accordance with any given moral practices. I demonstrate that by making moral judgements voluntary such relief upsets which moral attitudes are dominant compared to non-fiction.

Photo: Sebastián Ternóczky

04/05/2026

Diana-Felicia Colceriu from Babeș-Bolyai University presented her topic The Metamorphosis of the Self Through Creation: The Transformative Power of Art and Literature Behind Bars.

For a deeper insight, read the abstract below:
The Romanian prison system is facing many problems. Even if we talk about overpopulation, violence, or depression behind bars, all of them have the same root cause, that being the fact that prison is more oriented towards punishing and less or not at all towards rehabilitation, even if it should be one of its main goals. My paper argues, following Alghadban, Nigent, Maxwell and beyond, that creative work, represented by art-making, work with the texts, and writing, can have a transformative power on the incarcerated individuals, helping them develop new skills, while learning how to manage their emotions. I start by presenting types of jobs assigned to prisoners throughout history and I argue, alongside Foucault, that a creative type of work is the only one that can lead to rehabilitation. I continue by presenting some studies that support the idea that art-making has the potential to change the individual and to encourage his reintegration upon release. At the same time, I present my idea that art can cultivate a Smithian kind of empathy among prisoners. Following this, I explain how reading can lead to the metamorphosis of the self and how writing can encourage understanding your own actions and changing your behavior.

Photo: Sebastián Ternóczky

04/05/2026

Our first presenter in the student section
in English was Teodor Crivii from the University of Bucharest.

His presentation was titled: From the Silence Comes the Work

The presentation itself explored these ideas in greater detail:

The ambiguity of Maurice Blanchot’s later work is often associated merely with his fragmentary approach. What I present here is the way this ambiguity develops in Blanchot’s work starting from The Space of Literature. In the current contribution I am concerned with exploring the resistance to thematic interpretation of Maurice Blanchot’s work. The contribution focusses on an exemplary pillar for the foundation of his vision – the essential solitude. This notion represents one of the more abstract terms of Blanchot’s work and, despite this, it is the term with which the French philosopher introduces the reader to the the Space of Literature. This is important to state, as one or the other can have different thematic interpretations of Blanchot’s work, starting from the understanding of this initial notion. In other words, it can be one of the sources of the resistance to a thematic interpretation of Maurice Blanchot’s work in general. The presentation takes the essential solitude as the initiation of the French philosopher’s effort, and from this, it tries to outline the way thematic interpretations fail to realize a clear thematic image of this effort. In the end, I will provide why is the failure of realizing such a thematic image in concordance with Blanchot’s work and present some of the implications of his effort for philosophy and literature.

Photo: Sebastián Ternóczky

Para Doxa

06/05/2026

06/05/2026

05/05/2026

04/05/2026

04/05/2026

04/05/2026

04/05/2026

04/05/2026

04/05/2026

04/05/2026

04/05/2026

Address

Website

Alerts

Shortcuts

Share

Category

Listing takedown request