16/09/2026
Regresná terapia má podľa mňa trochu zlý marketing.
Pripravujeme so žiakmi Patrika výcvik regresných techník a niektorí ma oslovujú s tým o čom to vlastne je, že sa trochu boja, neveria alebo nechcú ísť do žiadnej ďalekej minulosti. Počujem minulé životy, hypnózu alebo nejaké „čáry-máry“.Tak trochu z mojho pohľadu nie regresného terapeuta a človeka, ktorý trochu zavnímal ako Patrik pracoval.
Patrik vedel, že som pragmatický a pomerne nedôverčivý typ. 🫣😅 Bola som vlastne v niečom neveriaci Tomáš. Potrebujem rozumieť, čo sa deje, a ak sa dá, nájsť aj oporu vo výskume. Veľa som sa pýtala. Ukázal mi, že sa na “regresku” môžem pozerať inak.A potom aj ďalší.
Zaujalo ma, že mnohé jej princípy mi vôbec neboli cudzie. S niektorými pracujem v koučingu, s inými som sa stretla vo vlastných terapiách hoci nešlo o regresnú terapiu. Jednou základnou technikou je v podstate technika TIR.(link v komentároch).
Práca s pamäťou, emóciou, telesným prežívaním, udalosťami, ktoré v nás zanechali stopu aj s opakujúcimi sa vzorcami.
Odvtedy je zaujímavejšia otázka pre mňa:
Čo z toho, čo tento prístup a Patrikova metodika za desaťročia priniesol(a), môže byť užitočné aj pre súčasnú prácu s ľudskou psychikou a prežívaním?
Nemusím prijať každú interpretáciu ani veriť na minulé životy, aby som skúmala techniky, ktoré za tým stoja. A fungujú.
Možno práve toto je jedna z vecí, ktoré sme mali s Patrikom spoločné a zostali aj mne: zvedavosť ísť za nálepku, pod povrch, skúmať, overovať a ponechať si to, čo dáva zmysel. Neuspokojiť sa s prvou odpoveďou.
Pre tých, ktorí sa chcú pozrieť aj na odbornú rovinu, pridávam do komentára publikáciu Sanje Bunford Neurobiological Changes in Regression Therapy Process. Analyzuje proces nehypnotickej regresnej terapie a diskutuje jeho možné súvislosti s neurobiológiou traumy.
Nevnímam ju ako „dôkaz regresie“, skôr ako zaujímavý podklad do diskusie, ktorú podľa mňa stojí za to viesť.
