20/08/2023
CESTA SRDCA
Keď mojej dcére diagnostikovali NKS v 4 rokoch, začala nám cesta, o ktorej som ani netušila, koľko mi do môjho života veľa prinesie....Začiatky som prijímala celkom dobre, keďže som mala vyštudovanú pedagogickú školu, bola som prirodzene odhodlaná problém riešiť. Bolo veľmi dobré, že napriek tomu, že psychologické tabuľky určovali vývin dozadu, nikdy som na ňu netlačila, aby rozprávala...ja som v tom čase siahla po netextových knihách, ktoré zobrazovali praktické veci a činnosti alebo také, ktoré mali skutočne krásne odkazové ilustrácie, vždy som jej ich opisovala vlastnými slovami, poprípade som jej dávala stručné otázky, ale netlačila som k odpovedi...čakala som na jej postoj, kedy sama v sebe nájde silu rozprávať a bola som odhodlaná jej dať toľko času, koľko potrebuje, nikdy som jej nedávala najavo, že nevie rozprávať, takisto bolo fajn, ak som pred ňou nehovorila o nej, o tom čo vie a čo nevie, v tom čase mi ani neprišlo, žeby to bola nejaká porucha alebo handicap. Jednoducho som cítila, že je milovaná, taká aká je a všetko zvládneme...dcéra začala rozprávať v 6 rokoch, aj keď chomolila jednoduché vety a mala dokonca svoje vlastné slová, ktorým sme rozumeli iba my , videla som, že sa pomaličky posúva. Absolvovala denný pobyt pre NKS v diagnostickom centre a potom prešla do prípravného ročníka pre deti NKS, to bolo pre ňu veľké šťastie, lebo v tom čase ešte neboli triedy NKS veľmi dostupné, bolo ich v triede do 10 detí, mali triednu učiteľku špeciálnu pedagogičku, ktorá prihliadala na individuálne potreby každého dieťaťa a používala skutočne edukáciu, ktorá deťom pomáhala uvolniť sa a pomaličky napredovať, bola som zato veľmi vďačná, lebo ani ona nikdy netlačila na deti a mala k nim vždy krásny vzťah, rešpekt a trpezlivosť, vedela vždy presne, čo deti potrebujú... dcéra dodnes o tejto triede hovorí ako o rodine....v tejto triede strávila celý 1.stupeň a videla som ako je dcérka šťastná, lebo bola akceptovaná, prijatá taká aká je a hodnotená vždy pozitívne, aj keď sa jej niečo nedarilo a bola vždy povzbudená, ak bola smutná, že niečo nevie. Toto bol skutočne krásny čas vidieť svoje dieťa šťastné....A potom prišlo to, na čo som možno ani ja sama nebola pripravená. Dcéra milovala tanec a rozhodla sa prestúpiť na tanečné konzervátorium, samozrejme chcela som ju podporiť, aby išla za svojimi snami. Tam už však na ňu čakala klasická trieda s veľa deťmi a učiteľkami, ktoré si prišli odučiť svoj predmet klasickým školským spôsobom. Tanec sa tam netancoval s dôrazom na potešenie, ale na nekompromisný výkon, deti tam boli zhadzované za nedostatky, častokrát urážané a vyzdvihované iba tie, ktoré boli v ich očiach schopné...tu sme sa prvýkrát stretli s tieňom našej cesty. Ja sama som sa často cítila bezradná, lebo som sama začala veriť, že dcéra je slabšia od ostatných, že sa musí zlepšovať, neustále som sa vypytovala či už má kamáratku, aby som zistila, či jej nerobí problém komunikácia, začala som ju ja sama podceňovať, a začala som ju viac chrániť pred všetkým, len aby nebola zranená a sklamaná a neprestala si veriť. Pritom ja sama som začala pochybovať o sebe, že som ju dostatočne nepripravila na holú realitu, začala som sa obviňovať, že nebolo správne k nej pristupovať príliš citlivo, bol to skutočne boj, lebo sama som prestala veriť, že som dobrá mama, že som zlyhala, sklamala som seba, svoju dcéru, prestala som si dôverovať a preto som nevedela ani ako adekvátne reagovať a ako vysvetliť dieťaťu jeho vlastné sklamania a ako ju podporiť, keď sama som bola sklamaná a nechcela som jej niečo nahovárať alebo ju klamať. Vzdala som sa tej neochvejnej viery, že všetko je v poriadku, že všetko zvládnem, že vždy budem pristupovať s láskou k svojmu dieťaťu a tento môj postoj nič nezlomí. Socializácia medzi deti, ktoré boli v školskom prostredí označené ako ,,normálne,,, šikana od učiteľov a zvládať učivo 2.stupňa, ktoré mi dcéra vôbec neprijímala, ako toto mám zvládnuť? Dcérka sa chcela vrátiť do svojej bývalej triedy, rozprávala mi iba o spolužiakoch a učiteľkách, ktorých skutočne nosila vo svojom srdci ako vlastnú rodinu....tak som sa potešila, že máme konečne východisko, ale osud je vždy osud a zariadil to úplne inak...miesto v predošlej škole už nemali a vtedy prišlo skutočné zrútenie sa...odmietala ísť do akejkoľvek inej školy,, bol to bod, kedy som vedela, že ju dať nasilu do inej školy, do rovnakých podmienok a bez akceptovania jej súhlasu, tak by som už ako mama úplne zlyhala. Išla by som proti sebe aj proti svojej vlastnej dcére, vtedy prišlo zázrakom rozhodnutie Ministerstva školstva o individuálnom vzdelávaní pre 2.stupeň, nemala som ani šajnu ako nastaviť učenie doma, ale verila som si, že ako alternatívna pedagogička to zvládnem. Odrezávala som sa od práce a viac času som začala venovať dcére a jej učeniu, zo začiatku to bolo dosť náročné učiť ju všetky predmety, ktorým som sama často nerozumela, ale chválabohu od mala som mala logickú výbavu dosť dobre nasadenú a vedela som vždy dcére učivo vysvetliť. Popritom som stále objavovala, že dcéra sa klasickým učením, ako sme navyknutí, vôbec nevie naučiť, takisto často mi dávala otázky prečo sa to musí učiť, či je to dôležité, častokrát sa pýtala viac von, v záhrade trávila viac času, kde si trhala kvietky, ktoré si lepila do zošita a písala si k nim rôzne citáty, ktoré našla na internete, sledovala ako sa narodili zajačiky, ako sa dá z byliniek vytvoriť pleťová voda, venovala svoj čas viac tomu čo ju pritiahlo ako učeniu predmetov. Chcela som, aby mala kontakt aj s inými ľuďmi a deťmi, a tak som sa rozhodla nájsť niekoho vhodného na angličtinu a balet. Dostali sme sa k spisovateľke, ktorá učí angličtinu a tá ju tak podporila, že angličtinu, o ktorej nám tvrdili, že bude mať s ňou problém,, tak ju dnes zbožňuje. K profesionálnej učiteľke tanca, ktorá jej znova otvorila dušičku pre tanec......a toto poznanie ma začalo štartovať k tomu, že nič nie je stratené, že predsalen to zvládneme. A cesta pokračovala ďalej. Dcéra sa mi viac otvárala a sama mi ukazovala, po čom túži, čo má rada, ako vidí svet...v 14 rokoch mi lentak medzirečou pri jednom rozhovore povedala, že mám krásnu modrú auru, ale že niekedy sa mení aj na iné farby, a že stromy majú okolo seba veľkú bielu auru...hovorím si, ako je možné, že až teraz mi niečo také vyjavila.... Bol to pre mňa veľmi silný zážitok cítiť, že skutočne nie je iba holá realita, ale že existuje niečo oveľa krajšie a silnejšie...a tak sa postupne do mňa navracala viera, že láska a odhodlanie stáť za touto láskou má skutočne svoj zmysel....Dcérka dovŕšila 15 rokov a spätne si vybavujem čím sme prešli a čo mi to dalo., prečo mi to takto bolo dané.. a dnes vďačne a s veľkou láskou som porozumela, že tieto deti nám prišli odovzdať jedno veľké posolstvo. Naučiť nás BEZPODMIENEČNEJ LÁSKE, naučiť nás milovať za akýchkoľvek podmienok a našich predstáv o tom čo je dobré alebo zlé, naučiť nás, že napriek chybám a vlastným predsudkom o tom akí sme a aký je tento svet, aby sme vždy hľadeli vpred s láskou. Som neuveriteľne pyšná na svoju dcéru a vďačná za túto cestu, pretože ona nakoniec učila mňa, aby som sa nevzdala, aby som stále verila, že je krásna a múdra taká aká je, tak ako sem prišla. Ako mám pozerať na ňu, mám pozerať na seba aj na iných. Že nie je potrebné porovnávať sa a dosahovať rovnaké ciele, ale byť otvorení, vnímaví a oddaní. Tieto riadky píšem pre všetkých rodičov, aby si uvedomili, že nikto nemá právo onálepkovať deti či je dobré alebo zlé, či je lepšie alebo horšie, či je slabšie alebo zdatnejšie, či vie alebo nevie, či dokáže alebo nedokáže. Počula som a videla som za svoj život veľa smutných príbehov, kde sa zaobchádza s deťmi zle a rodičia to akceptujú, pretože prirodzene túžia, aby deti mohli zapadnúť do komunity a mohli sa rozvíjať a žiť bežný život ako každý. Nezabúdajme však stáť za našou úlohou mamy a otca vidieť svoje dieťa ako dar a veriť v silu tohto spojenia. Ja verím, že každý rodič dokáže v sebe nájsť iskru, ako zvládnuť a nájsť v sebe ten pilier lásky, ktorý ho bude vždy viesť k tomu, aby bol trpezlivý, vnímavý, a aby sa nenechal oklamať a stiahnúť myšlienkou, že je jeho dieťa iné alebo horšie od ostatných alebo, že tomu nerozumie. To najpodstatnejšie, čo nás učia, je nachádzať zmysel v láske a zmysel vždy pristupovať od srdca a takto aj deti viesť, bezohľadu kto s tým nesúhlasí.
Tento obrázok mi dávnejšie darovala dcérka, stačilo od nej iba jedno slovo, ktoré mi chcela zdeliť . Možno nám prišli naše deti pripomenúť akú hodnotu majú slová, akú hodnotu má to, ako sa dívame jeden na druhého, akú hodnotu má pustiť od falošných ideálov, akú hodnotu má zastaviť sa a vnímať čo je dôležité, akú hodnotu má prijatie, akú hodnotu má naša voľba a postoj, akú hodnotu má to, keď veríme💙
