26/12/2022
🫶🏻
Top posty 2022
Z denníka dvojročného dieťaťa:
Dnes som sa ráno zobudil a chcel sa obliecť, ale povedali mi: " Nie, na to nemáme čas, ja to urobím." Rozosmutnilo ma to.
Na raňajky som sa chcel nakŕmiť, ale povedali mi: " Nie, všade bude neporiadok, ja ťa nakŕmim." To ma frustrovalo.
Potom som chcel prejsť k autu a nastúpiť, veď to už viem, ale povedali mi: " Nie, ponáhľame sa, rýchlo ťa vyložím." Rozplakalo ma to.
Keď sme zastali, chcel som z auta vystúpiť, ale povedali mi: "Nie nemáme čas, pomôžem ti." Chcelo sa mi utiecť preč.
Neskôr som sa chcel zahrať s kockami, ale povedali mi: "Nie, takto nie, skús to takto." Hranie s kockami ma už nebavilo.
Rozhodol som sa hrať s bábikou, takou, ktorú malo v rukách iné dieťa. Zobral som si ju, ale povedali mi: "Nie, neber iným hračky. Musíš sa podeliť."
Neviem čo som presne urobil, ale bolo mi z toho smutno. Tak som sa rozplakal a chcel objatie, ale povedali mi: " Si v poriadku, choď sa hrať"
Povedali mi, že je čas ísť a mám si pozbierať veci. Viem to, lebo mi stále opakovali: "Choď si pozbierať hračky." Neviem presne čo mám robiť a tak čakám, kým mi to niekto ukáže.
"Čo robíš? Na čo čakáš? Už aj si pozbieraj hračky."
Nedovolili mi obliecť sa, ísť po vlastných nohách, ale teraz odo mňa chcú, aby som si pozbieral veci.
Neviem čo mám robiť. Nemal by mi niekto ukázať čo mám robiť? Kde mám začať? Kam mám tie veci uložiť?
Hovoria mi veľa vecí, ale nerozumiem ešte čo odo mňa chcú. Som vystrašený, zmätený. Tak som si ľahol na zem a plakal.
Keď bol čas opäť jesť, chcel som si ísť nabrať svoje jedlo, ale povedali mi: "Nie, si príliš malý. Ja to urobím." Cítil som sa zle. Chcel som aspoň zjesť jedlo čo som mal pred sebou, ale začali mi strkať veci do tváre a vraveli: "Zjedz toto, ochutnaj tamto."
Už som nechcel jesť. Chcel som všetko zahodiť a plakať. Chcel som aspoň odísť od stolu, ale nedovolili mi. Vraj som príliš malý a ešte odísť nemôžem. Mám sa najprv najesť. To ma rozplakalo ešte viac. Som hladný, frustrovaný a smutný. Som unavený a potrebujem, aby ma niekto držal na rukách. Necítim sa bezpečne. To ma desí a tak plačem ešte viac.
Mám 2 roky. Nedovolia mi obliekať sa, hýbať sa tak ako potrebujem a chcem ani uspokojovať svoje potreby, keď to potrebujem.
Očakávajú odo mňa, že viem ako sa podeliť, počúvať a čo to znamená "počkaj chvíľu." Čo je to chvíľu? Očakávajú, že budem vedieť čo mám povedať, ako sa správať a ako zvládať svoje emócie. Očakávajú, že budem sedieť v kľude a že ak niečo hodím, môže sa to rozbiť. Ale ja tie veci neviem.
Nemám dovolené skúšať chodiť, tlačiť, ťahať, búchať, hádzať, liezť, behať, robiť ďalšie veci, ktoré viem. Veci, ktoré ma nadchýňajú, bavia a zaujímajú, robiť nemôžem.
Mám 2 roky. Nie som zlý, som frustrovaný. Som nervózny, vystresovaný a zmätený. Potrebujem objatie.
Tento text nie je z nášho pera. Preložili sme ho, lebo je veľmi silný a chceme ho zdieľať ďalej. Autorkou je Deja Roman a my jej za tento text Ďakujeme.
https://elipredeti.sk/
