23/07/2026
“Niečo sa končí a niečo sa začína…” táto veta z pesničky Paľa Haberu mi rezonovala v hlave už pekných pár týždňov , tak ako každý rok presne v tomto období. Vždy začiatkom júna , keď sa všetko začína spomaľovať , všetci sa v podvedomí tešia na leto , na prázdniny , detský smiech sa ozýva ulicami a školáci už nenosia domov úlohy . A u nás v škôlke akoby sme to cítili všetci - deti aj dospelí . Objímanie ešte viac zintenzívni , keď prechádzajú okolo nás len tak sa pohladkáme, keď sa nám stretnú oči - vieme . Vtedy mi v hlave prebehne tisíc spomienok , na momenty , ktoré ostanú v hlave aj v srdci - keď si prišiel ako bábätko a odchádzaš do veľkého sveta . Nikto to nemusí nahlas vysloviť , ale všetci to cítime , že prichádza čas lúčenia . Aj maminky keď nám ich ráno odovzdávajú majú v očiach odraz spomienok , ako ich sem viedli prvý , druhý , tisíci krát ….. ešte pár dní a potom už nikdy ich krôčiky už nepovedú na naše harmančekovské schodíky. Pôjdu novým smerom , tým na ktorý sme ich pripravovali . Aby vykročili smelo , aby túžili po poznaní a vedení , aby mohli v živote dokázať všetko na čo si len spomenú , aby dosiahli až po oblaky vo svojich snoch a plánoch . A teraz keď to prichádza , tak zrazu by sme to najradšej posunuli , mali ich znovu maličkých v jasličkách a mojkali sa . Ale vieme , že nie , že život plynie a presne ako sa tam spieva “ niečo sa končí a niečo sa začína …” ale v 🩷si navždy ostaneme . A takáto bola naša posledná spoločná cesta.
