07/10/2026
Stáva sa vám, že od pani učiteliek počúvate vety typu:
„Váš Miško dnes opäť robil zle deťom.“
„Ostatné deti sa s ním nechcú hrať, lebo je agresívny.“
„V kuse niekoho štípe alebo berie hračky.“
Je prirodzené cítiť bezmocnosť, hnev alebo hanbu. Ale čo ak je problém niekde úplne inde? Často sa za náročným správaním skrýva oneskorený vývin reči.
Zamyslite sa:
Ak dieťa nevie slovami vyjadriť: „Táto hračka je moja,“ „Chcem sa s vami hrať,“ alebo „Prestaň, to sa mi nepáči,“ použije jediný nástroj, ktorý má k dispozícii – svoje telo.
Agresia (hryzenie, štípanie, branie hračiek) môže byť zúfalým volaním o pomoc, keď slová chýbajú. Dieťa sa snaží nadviazať kontakt, vyjadriť potrebu, alebo si len nevie poradiť s frustráciou z toho, že mu nikto nerozumie. Ostatné deti sa však zľaknú a dieťa môže skončiť izolovane.
Namiesto nálepky „problematické dieťa“ skúsme hľadať príčinu. Nemusí to byť povahová črta, ale len komunikačná bariéra.
V mojej praxi riešime s rodičmi aj oblasť komunikácie, nenahrádzam prácu logopéda, pomáham však rodičom pochopiť ako reč funguje, nastupuje a ako vedia doma spraviť to správne podnetné prostredie na funkčnú komunikáciu.
Zdieľajte, možno tým pomôžete inému rodičovi pochopiť jeho dieťa