19/09/2026
(Autorom textu je žiačka 9. ročníka, vznikol z jej iniciatívy a nebol nijako upravovaný.)
Začal sa nový školský rok a v škole sa objavil nový chlapček. Všimli sme si ho, no on na nás vôbec nereagoval a nekomunikoval s nami. Najprv sme si mysleli, že sa jednoducho hanbí, veď bol v škole prvýkrát. Chceli sme mu dať čas.
Postupne sme si však všimli, že jeho správanie je trochu iné – triasol rukami, nenadväzoval očný kontakt a vôbec nerozprával. A vtedy sme pochopili, že možno nepotrebuje tlak ani otázky. Možno potrebuje len vedieť, že ho vidíme. Že ho prijímame. Že tu má svoje miesto.
Moja prvá myšlienka nebola: „Čo tu robí, keď my nie sme špeciálna škola?“ Ale: „Ako mu pomôcť, aby sa tu cítil prijatý? Aby vedel, že my ho vidíme.“
Keď som si v učebni počúvala pesničky, započula som, ako si vedľa sám hmká nejakú melódiu. Vnímala som to ako krásnu príležitosť nadviazať s ním kontakt. Pozvala som ho, aby sa ku mne pridal.
Najprv nijako nezareagoval. Po druhom pozvaní však zrazu potichu vstal a postavil sa za mňa, pripravený zapojiť sa.
A potom prišla chvíľa, na ktorú asi len tak nezabudnem. Pri jednej pesničke sa tak milo rozosmial. Hoci som od neho asi o osem rokov staršia, dokázali sme spolu tráviť čas, smiať sa a jednoducho byť spolu. Verím, že vie, že mi na ňom záleží.
Na záver sme hodnotili pesničky. Keď som povedala „six-seven“, zrazu chlapček, ktorý za tri dni v škole nepovedal ani slovo, zopakoval „six-seven“ a ešte to aj ukázal.
Som hrdá na svoju školu. Na to, že sa snažíme vytvárať prostredie, v ktorom nemusí byť každý rovnaký, aby mohol byť prijatý. Kde si všímame aj tých, ktorí možno nevedia povedať, čo potrebujú. Kde každý môže byť sám sebou.
Pretože každý má u nás miesto.
Každý je videný.
A každý je prijatý.
