09/04/2026
Nenásilná komunikácia v praxi: Keď hračka nie je dôvodom na boj
Často sa ma pýtate, ako v našom centre a škôlke pracujeme s detským konfliktom. Dovoľte mi ukázať vám to na malom príklade z praxe, kde hlavnú rolu hrá nenásilná komunikácia (NVČ).
👉 Predstavte si situáciu: dve deti sa v triede naťahujú o hračku. Ako tútorka vstupujem do tejto situácie v troch vedomých krokoch:
1. Oko kamery (Popis bez súdu): Prvým krokom je objektívny popis reality, akoby som situáciu rozprávala nevidiacemu. „Janko, vidím, že držíš hračku. Peťo, vidím, že ju držíš tiež. Janko, máš zachmúrené čelo, Peťko, tebe sa v očiach objavili slzičky.“ Týmto popisom nevytváram vinníka. Nehovorím: „Zase robíš zle,“ alebo „Zase plačeš pre blbosť.“ Vďaka tomuto prijatiu deti nemajú potrebu útočiť, utekať alebo sa brániť. Vidia, že prišiel niekto s nadhľadom.
2. Uznanie pocitov: Snažím sa zachytiť, čo prežívajú. „Peťko, teba veľmi trápi, že tú hračku teraz nemôžeš mať? Janko, ty sa bojíš, že o tú hračku prídeš?“ Dávam im najavo, že zažívať strach či bezmocnosť je v poriadku. Uznávam ich prežívanie ako legitímne.
3. Hľadanie potrieb: Tu sa dostávame k podstate. „Janko, potrebuješ mať tú hračku len pre seba (potreba autonómie)? Peťko, ty sa potrebuješ hrať (potreba spojenia)?“ Deti nás môžu opraviť, ak sme ich potrebu netrafili – a to nie je zlyhanie, ale priestor byť na jednej vlne a budovať vzťah. Nie výsledok je rozhodujúci, ale vzájomná dôvera.
Vďaka tomuto postupu často zistíme, že Peťkovi nejde primárne o tú hračku, ale o kamaráta, ktorý ho teraz odmieta. Zdanlivá zlomyseľnosť sa mení na nenaplnenú potrebu kontaktu. Našou prácou tútorky je nájsť cestu, aby sa deti navzájom uvideli a pochopili.
👉☎️ Pridajte sa k nám – ako kolegovia či rodičia
https://www.lifestart.sk/volne-miesta/
