28/09/2026
Teraz budem osobná.
Čínštinu som chcela študovať asi od dvanástich. Bolo to spôsobené viacerými úplne nepravdepodobnými a nečakanými udalosťami v mojom živote. Mala som obrovské šťastie, že som sa do Číny dostala už ako 13-ročná a dodnes ma Čína a čínština neprestávajú fascinovať.
Keď som sa vo veku 14 rokov vrátila s rodičmi z Ázie, už som bola odhodlaná naučiť sa po čínsky. Bolo to veľmi dávno, pred internetom, keď ešte informácia mala cenu. Ja som sa v tom čase usilovala obklopiť sa všetkým, čo mi Čínu pripomínalo. Nebolo toho veľa, ale mala som jednu magnetofónovú pásku s čínskymi hitmi toho obdobia. Stalo sa mojou dennou rutinou, že som si vždy po návrate zo školy vypočula celú kazetu. Pesničky to boli... no taký čínsky popík, ale pravdu povediac mi to bolo úplne jedno, nech by to bol akýkoľvek žáner. Tie pesničky ma instantne vrátili do skvelých týždňov v Pekingu. Jednu z tých piesní som čírou náhodou našla včera na Youtube. Volá sa 粉红色的回忆, Ružové spomienky, celkom výstižný názov, a je príšerná :-D pripájam ju v komentári, iba pre odvážnych :-D. Až dnes som si našla súvislosti, je to pieseň taiwanskej speváčky 韩宝仪 Hán Bǎoyí z roku 1986.
Máte aj vy niečo, kde vám absolútne nezáleží na tom, či je to voľačo kvalitné, dobré, hodnotné, pretože k tomu máte silné citové p**o? Niečo ako suvenír – u mňa je to spomienková melódia.
