28/09/2026
Prečo si majú naši študenti písať poznámky rukou :-)
Nórska neurovedkyňa už dlhé roky skúma jednoduchý jav, ktorý naše staré mamy intuitívne poznali dávno pred nami:
ruka, ktorá píše, komunikuje s mozgom inak než prsty stláčajúce klávesy.
Volá sa Audrey van der Meer.
Pôsobí v Trondheime, vedie laboratórium výskumu mozgu a celé roky sa venuje niečomu, čo dnes mnohí považujú iba za „staromódny zvyk“:
písaniu rukou.
V roku 2024 spolu s kolegyňou publikovala štúdiu, ktorá priniesla ďalšie dôležité poznatky do diskusie o tom, ako sa vlastne učíme.
Experiment bol jednoduchý.
Študenti si nasadili špeciálne čiapky s 256 senzormi, ktoré zaznamenávali elektrickú aktivitu mozgu.
Na obrazovke sa im postupne zobrazovali jednotlivé slová.
Niekedy mali dané slovo napísať rukou – digitálnym perom na dotykovú obrazovku.
Inokedy mali to isté slovo napísať na klávesnici.
Slovo bolo rovnaké.
Človek bol rovnaký.
Mozog bol rovnaký.
Výsledok však rovnaký nebol.
Keď študenti písali rukou, vedci zaznamenali výraznejšie prepojenie medzi oblasťami mozgu súvisiacimi s pozornosťou, pamäťou, zmyslovým spracovaním a osvojovaním si nových poznatkov.
Jednotlivé časti mozgu spolu intenzívnejšie „komunikovali“.
Akoby sa zapojil celý systém.
Keď však tí istí študenti písali slová na klávesnici, takéto komplexné vzorce prepojenia sa v tomto experimente neobjavili.
A dôvod pravdepodobne nespočíva v romantike papiera ani v nostalgii za školskými zošitmi.
Spočíva v pohybe.
Písanie rukou nie je jediný jednoduchý úkon.
Tvoria ho tisíce drobných mikropohybov.
Každé písmeno má svoj osobitý tvar.
Aby ho človek napísal, mozog musí zosúladiť zrak, prsty, zápästie, priestorové vnímanie, pamäť aj pohyb.
Keď píšete jedno písmeno, mozog rieši určitú pohybovú úlohu.
Pri ďalšom písmene už rieši inú.
A keď vytvárate celé slovo, mozog neprestajne pracuje:
koriguje,
porovnáva,
zapamätáva si.
Čo sa však deje pri písaní na klávesnici?
V tomto experimente bolo písanie na klávesnici založené na opakovanom stláčaní klávesov.
Stlačiť.
Stlačiť.
Stlačiť.
Pre mozog ide o jednoduchší motorický proces než pri vytváraní jednotlivých písmen rukou.
Telo sa na samotnom utváraní znakov podieľa v menšej miere.
Práve preto Audrey van der Meer a ďalší vedci upozorňujú na dôležitú skutočnosť:
ak sa dieťa učí čítať a písať prevažne prostredníctvom obrazovky, môže získavať menej telesnej skúsenosti, ktorá mozgu pomáha rozlišovať jednotlivé písmená.
Napríklad „b“ a „d“.
Pre dospelého je to maličkosť.
Pre detský mozog je medzi nimi celý svet rozdielov.
Dieťa totiž písmeno nielen vidí.
Postupne sa učí cítiť, ako toto písmeno vzniká pod jeho rukou.
A práve to môže ovplyvňovať proces učenia.
K podobnému záveru dospeli už skôr aj výskumníci z Princetonu – Pam Mueller a Daniel Oppenheimer.
Porovnávali študentov, ktorí si počas prednášok robili poznámky na notebookoch, s tými, ktorí si ich zapisovali rukou.
Výsledky boli pozoruhodné.
Tí, ktorí písali na klávesnici, si zaznamenali viac informácií.
V štúdii z roku 2014 však často dosahovali horšie výsledky pri otázkach zameraných na pochopenie konceptov.
Prednášajúceho si zapisovali takmer doslovne, akoby sa sami menili na živý diktafón.
Tí, ktorí písali rukou, jednoducho nemohli stihnúť zaznamenať všetko.
Museli preto počúvať pozornejšie:
vyberať podstatné,
skracovať,
preformulovať,
vyjadrovať význam vlastnými slovami.
A práve v tom sa môže ukrývať podstatná časť učenia.
Nie v množstve zapísaných slov.
Ale v tom, že mozog musí s informáciou skutočne pracovať.
Klávesnica nám niekedy umožňuje tento krok skrátiť.
Ruka nás častejšie núti prejsť ním naplno.
Možno aj preto tak často zabúdame na veci, ktoré sme si narýchlo zapísali do telefónu.
Nemusí to nevyhnutne znamenať, že máme zlú pamäť.
Možno náš mozog jednoducho nedostal príležitosť, aby informáciu skutočne spracoval.
Stlačili sme niekoľko klávesov.
Uložili text.
Zavreli poznámku.
A vo svojom vnútri sme s touto myšlienkou takmer vôbec nepracovali.
Písanie rukou nás však spomaľuje.
A práve preto môže byť také cenné.
Núti nás vyberať.
Premýšľať.
Vnímať tvar.
Vytvárať súvislosti.
Pamätať si nielen očami, ale aj telom.
Vo svete, v ktorom chceme všetko robiť čoraz rýchlejšie, to znie takmer paradoxne:
pomalší spôsob môže byť niekedy účinnejší.
Možno práve v tom spočíva jeden z problémov našej doby.
Naučili sme sa rýchlo zaznamenávať.
Nie vždy však dokážeme rovnako hlboko porozumieť.
Uchovávame tisíce poznámok.
A napriek tomu si často pamätáme menej, než by sme chceli.
Fotografujeme stránky.
Kopírujeme citáty.
Píšeme zoznamy.
A potom sa čudujeme, prečo sa nám myšlienky v pamäti neusadia.
Možno je odpoveď až prekvapivo jednoduchá.
Vezmite do ruky pero.
Otvorte si zošit.
Zapíšte si to, na čom vám skutočne záleží.
Nie pre krásu.
Nie z nostalgie.
Ale pre svoj mozog.
To, samozrejme, neznamená, že klávesnica je škodlivá alebo zbytočná.
Ide o niečo iné:
písanie rukou by sme si mali zachovať ako osobitný nástroj premýšľania a učenia.
Pretože niekedy nie je najlepšou technológiou na učenie nový program či aplikácia.
Niekedy je ňou obyčajné pero, hárok papiera a niekoľko minút sústredenej, nespomalenej pozornosti.
Rýchlo niečo napísať na klávesnici je jednoduché.
Napísať to rukou znamená nechať myšlienku prejsť cez seba.
A to, čo prejde cez ruku, má často väčšiu šancu zostať aj v hlave.
