14/06/2020
Nie sme fanúšikovia potreby pomenúvať každý jemný odtienok rodičovstva, ale tu sa fajn píše o tak dôležitej rodičovskej autenticite...
"Rodič, ktorý má láskyplný ideál a snaží sa byť vždy milý, trpezlivý a láskavý, si často nevie rady, keď dieťa zrazu začne robiť zle. Problém je, že rodičia, ktorí sa hľadajú, majú často tendenciu „ulietavať“ tým smerom, ktorým už sú „uletení“. To znamená, že taký láskyplný rodič si začne čítať múdre knihy o tom, ako treba milovať svoje deti a dávať im to stále najavo, pretože deti vraj vystrájajú len preto, aby sa uistili o našej láske, a tým viac vystrájajú, čím viac sa potrebujú uisťovať o našej láske. Rodič sa tak stále pokúša ísť tým jedným smerom. A pritom to dieťa môže vystrájať práve preto, že nemá jasne stanovené hranice. A keďže nechápe, prečo rodič nikdy nezakročí, ešte zintenzívni svoje zlé správanie, aby sa konečne dostalo k tým hraniciam. Potrebuje totiž vidieť a zažiť autentické emócie rodiča, nie nejakú masku, ktorú sa takto stále snaží preraziť.
Iným príkladom sú rodičia, ktorí stanovujú pre deti tvrdé pravidlá – „takto to má byť a hotovo“, „dieťa má byť vidieť a nie počuť“, „keď dieťa neposlúcha, má nasledovať trest“. Taký rodič si prečíta knihy, kde v takých prípadoch radia zavrieť dieťa „na samotku“ – „nech nad sebou popremýšľa“. Lenže to dieťa v skutočnosti môže robiť zle hlavne preto, že potrebuje pozornosť zo strany rodiča, potrebuje uistenie o jeho láske. V takých prípadoch môžu byť knihy skôr na škodu."
Dnes to so starostlivosťou o deti často preháňame, tvrdí česká psychologička Pavla Koucká. Keby sme podľa nej ako rodičia zvoľnili, prospelo by to aj psychike našich detí.