25/07/2026
.....nemám čo dodať....🧡
Dodám asi len, že nielen rodičia, ale aj učitelia by sa nemali báť zadávať hranice...
Tak aktualna a narocna tema toto! ☝🏻
S touto problematikou sa v centre stretavam ovela castejsie, nez by som si sama priala. Rodicia prichadzajuci s dietatom, sa uz v predsieni dietata pytaju: “Das si dole bundicku teraz alebo az vnutri”?
Pri odchode, ked je uz potrebne, aby uvolnili priestor dalsim klientom, pytaju sa dietata, ktore prejavi mierny protest z odchodu, pretoze objavilo este nejaku hracku, s ktorou sa chce hrat: “Este sa chvilku pohras a potom pojdeme, alebo mozeme ist uz teraz”?
Ach. A my vieme, ze okrem objektivnych tazkosti dietata, sa budeme musiet v intervencnom procese zaoberat aj tou, hadam najtazsou castou, a to pracou s rodicmi, ktori evidentne potrebuju pochopit, ze nastavovanie hranic maju mat v rukach oni, a nie dieta.
Klamala by som, keby som povedala, ze tym rodicom nerozumiem. Keby som si sama s vlastnou dcerou nepresla tym procesom, neverila by som, ze je to mozne. Ved sa to predsa vsetko javi byt take jasne. Jasne to je, ale jednoducho aplikovatelne nie.
Este pred otehotnenim som 3x absolvovala kurz Respektovat a byt respektovan, aby som sa co najlepsie a najzodpovednejsie pripravila na rodicovstvo. Citila som sa velmi dobre vybavena. Priam dokonca az ako lepsia matka ako boli tie ine, ktore nedokazali tak humanne rozpravat so svojimi detmi, ako ja v mojich predstavach. Ked dcera rastla, a zacala prejavovat svoj nazor velmi jasne (co jej ostalo dodnes a ja sa tomu tesim), mala som za to, ze davat jej takmer vo vsetkom na vyber, podporuje jej schopnost rozhodovat sa, byt samostatna a sebaista. Avsak uplny opak bol pravdou. Jedneho dna, ked som jej na nieco mala ist odpovedat zamietavym sposobom, pocitila som v sebe doslova obavu z jej reakcie. Z jej hnevu. A vtedy som si uvedomila, ze nieco je tu sakra zle. Ale ze uplne generalne zle. Ja sa predsa nemozem obavat reakcie vlastneho dietata!! 🙏🏻
To uz mala dcera 2 roky. V tom case som zacala chodit na terapiu kvoli rozvijajucim sa uzkostiam a panickym atakom (ako dosledok mnohych tazkych veci v detstve a aj v ranej dospelosti). Pamatam si, ako hrdo som terapeutovi (do konca zivota Vam budem vdacna za vsetko pan Cernak! ❤️) opisovala svoj pristup k dietatu. Ako davam na vyber, aka som skvela matka. A on, typicky svojou laskavostou a nesmiernou ludskostou v terapii, sa oprel laktami o kolena, pozrel na mna, a tym najlaskavejsim ale zaroven najpriamejsim sposobom mi polozil klucovu otazku: “Katka, preco davate 2 rocnemu dietatu na vyber, ci si oblecie modre, zelene alebo ruzove tricko”?
“Akoze preco”? Znela moja zhrozena odpoved z toho, ze taka kapacita ako on nerozumie tomuto humanistickemu pristupu. Ved som predsa dobra matka a vediem svoje dieta tym najlepsim sposobom! 🙏🏻
Ach, ako som sa len mylila. Trvalo mi chvilu, kym som pochopila, ze humanisticky pristup a respektujuci pristup k dietatu nie je to iste ako nedat mu hranice a nechat rozhodnutia na neho. Respektujuci pristup je o tom, ze s respektom a s laskou vnimam aktualnu zrelost a potreby mojho dietata, a tomu prisposobujem rozsah zodpovednosti, ktoru je schopne niest. Je o tom, ze sa nebojim niest tu zodpovednost, ktora prinalezi mne ako rodicovi a neprenasam ju na dieta. O tom, ze sa nebojim v niektorych situaciach celit aj hnevu vlastneho dietata a ustat ho. Ved ako sa inak ma naucit, ze aj ked mu niekto nieco odmietne, alebo neumozni, svet sa neruti a ide dalej? Ze je dalej rovnako milovane, ale nemoze hocikedy robit hocico, co si zmysli?
A tak som postupne zacala menit vztah k dcere. A k sebe. Povedala som si, ze chcem, aby z nej vyrastla kompetentna osoba. Nebolo to lahke. No bola to primarne praca nie s nou, ale so sebou samou. So svojimi strachmi, obavami z toho, aby som nebola rovnaka, ako boli moji rodicia, ktori mi dali do vienka “viac” naloze, nez by som si sama priala.
Je to vsetko proces. Ale je zmysluplny a nesmierne potrebny. Aby z deti nevyrastali pokriveni ludia, ktori nepoznaju vlastnu hodnotu, ktori su zatazeni nezodpovednym pristupom vlastnych rodicov. Pretoze dieta v takom vztahu, kde sa rodic boji niest zodpovednost za rozhodnutia trpi. Je nesmierne zatazene, pretoze je nutene niest to bremeno rozhodovania za vlastnych rodicov. A taketo deti sa castokrat javia ako neposlusne, vzdorovite. Pretoze sa trapia! Hladaju oporu a hranice u rodica, ale nedostavaju ich. A na taku davku zodpovednosti este proste nie su zrele a pripravene. Tak sa buria.
Ake je to cele pomylene, nie? Rodic tak robi preto, lebo sa domnieva, ako spravne k dietatu pristupuje, a pritom mu nesmierne skodi 😔
Potom to vidim v centre, kde pride mama so 14 rocnou dcerou, ktora je nonstop na mobile, a je na nom do 2 v noci a zaspava s nim pri hlave. Jasne, ze ma problemy v skole, aj so spankom. Doma nema ziadne povinnosti. Ale mama chce byt laskavou mamou. Tou najlepsou. “Ked ja jej to nemozem vziat, to sa neda, to by sa s nou nedalo vydrzat!”
Tazko sa na to pozera. Lebo si viete predstavit co bude o par rokov. Co moze byt o desiatky rokov, ked tato dcera uz bude mat vlastne deti. A pribeh moze pokracovat dalej. Rovnako pokriveny a smutny …
Dnes tieto pribehy vidim naozaj castejsie, nez by som chcela. Je mi tych deti luto. Pretoze mnohe z nich prichadzaju do poradenskych centier nie kvoli tomu, ze maju skutocne objektivne tazkosti. Ale kvoli tomu, ze rodicia nevedia, ze zodpovednost lezi na ich vlastnych ramenach a ze hranice vo vychove musia nastavovat oni, nie nechavat to na svoje dieta. A da sa to aj bez kriku a fyzickych trestov. Tie su neprijatelne a tie generalne odmietam a povazujem ich za zlyhanie rodica. Treba na sebe proste pracovat. Poctivo a nekompromisne.
Nebojte sa byt rodicmi, mili rodicia. Pretoze inak vase deti, nebudu moct byt skutocne detmi 🙏🏻
Zdroj obrazku: Neohrozene deti
Text: © Katarina Sipos, 2026
