PDCS

Facilitátor pracuje aj s tým, čo v miestnosti nezaznie nahlas.

Potvrdilo sa nám to aj pri nedávnej facilitácii procesu tvorby stratégie tímu Mestá za demokraciu. Pri strategickom plánovaní je prirodzené, že sa vynárajú rôzne témy, pohľady aj nevypovedané nezhody.

V takýchto chvíľach je náročné udržať si odstup a zároveň sledovať celý proces. Práve preto je prítomnosť facilitátorov cennou podporou.

Našou úlohou bolo vytvárať priestor pre dialóg, pomáhať skupine sústrediť sa na to podstatné a podporovať ju pri hľadaní spoločného smerovania.

Stratégia je dnes sfinalizovaná a teší nás, že za jej výslednou podobou stojí celý tím. Ďakujeme za dôveru a príjemnú spoluprácu :)

Len málo ľudí dokáže písať aj o zložitých veciach veľmi zrozumiteľne a jednoducho. Tak, že sa to príjemne a ľahko číta. Samo Marec (na obr.) má túto schopnosť a je to vidieť aj v jeho ostatnej knižke „Sociálne siete musia byť zničené“ (Premedia, 2026). V prvej polovici knihy vysvetľuje, ako algoritmy škodia nám aj nášmu svetu a odvoláva sa na viacero vychytených autorov/-iek, ktorí sa venujú komplikovaným teóriám v tejto oblasti napr. Renée DiResta (o neviditeľných vládcoch), Johan Hari (o ukradnutej pozornosti,) Lee Mc. Intyre (o post-truth realite) a Naomi Klein (o ceste do sveta za zrkadlom)...

Píše, že „...sociálne siete si najprv získali našu pozornosť a potom vybudovali závislosť... Facebook sa kedysi sústreďoval na tzv. zmysluplné spoločenské interakcie, ale dnes tie interakcie nie sú zmysluplné, ani spoločenské a vlastne ani interakcie...“

Najviac zaujímavé sú kapitolky, keď Samo Marec píše, čo sa dá robiť so závislosťami, depresiami, úzkosťami a zneužívaním, ktoré hlavne pre mladú generáciu prinášajú sociálne siete, hlavne po roku 2010. Veľmi vystihujúci je opis videí, aké mu sociálne siete ponúkajú aj na základe jediného otvoreného videa (napr. klipu s Donaldom Trumpom, alebo poznámky, že čitateľ, má záujem o šport alebo nejakú celebritnú speváčku). Tik Tok, ale aj iné siete, okamžite ponúkajú stále viac polarizujúci obsah, ktorého agresivita a simplexnosť sa zosilňuje po každej reakcii na ponuku apiek a videí...

V poslednej kapitole sú spomínané riešenia na zvýšenie odolnosti, ktoré nie sú dokonalé, ale môžu byť aspoň čiastočne nápomocné, voči vplyvom sociálnych sietí. Sú to: de-anonymizácia, moderovanie, zmena algoritmu a zverejnenie zdrojového kódu. Veľa krajín začína redukovať dostupnosť sociálnych sietí do určitého veku. Iné sa snažia o „orezávanie okrajov,“ teda sústrediť sa spočiatku na tie najvypuklejšie problémy. A inšpirácia sa dá čerpať aj z toho, ako úspešné krajiny pred desiatkami rokov postupovali pri dlhodobých programoch redukovania spotreby alkoholu, fajčenia, zneužívania detskej práce... Teda nesnažiť sa o absolútne dodržiavanie monitorovania a kontrolujúcich zákonov, ale neustále obmedzovať možností, ako tieto zákony obchádzať.

“Nikto nechce byť arogantný idiot,” hovorí Petr Holík (na obr., 35), ktorý pôsobí v brnenskom Inštitúte nenásilnej komunikácie, a súčasne je spoluautorom Podcastu 2050 pod hlavičkou projektu Fakta o klíme. Na otázku, kedy on sám naposledy využil nenásilnú komunikáciu, Petr hovorí: „Moja žena napríklad nedávno premýšľala, či sa pustí do nového pracovného projektu. Rozprávala mi, čo už urobila a čo ešte rieši. A ja som často skĺzaval do frustrácie: "Prečo to neurobíš takto? Prečo si ešte neurobila tamto? Toto musíš urobiť hneď." Mal som pocit, že to „viem lepšie,“ a štvalo ma, že podľa mňa nepostupovala dosť rýchlo. V tej chvíli som nebol napojený ani na seba, ani na ňu. Len som tlačil svoj názor. A potom sa mi podarilo na chvíľu spomaliť a pomenovať, čo sa vo mne vlastne deje. Uvedomil som si, že za tým naštvaním stojí bezmocnosť – chcel som jej pomôcť a prial som si, aby jej projekt dopadol dobre, ale nevedel som, ako to urobiť. Práve tá bezmocnosť vo mne vyvolávala silné podráždenie. Bolo až neuveriteľné sledovať, ako sa situácia zmenila, keď som to priznal nahlas. Namiesto toho, aby som jej povedal: „Mala by si to urobiť takto“, som povedal: „Som vlastne hrozne naštvaný, pretože ti chcem pomôcť, ale neviem ako.“ Prvé vyjadrenie pôsobí ako útok, akoby som tvrdil, že niečo nezvláda. V druhom je počuť podpora a blízkosť, je v tom cítiť, že mi na nej záleží. Čo ale robiť v dňoch, keď sme unavení a nemáme silu sa obzerať na potreby druhých? Keď na druhých nemáme trpezlivosť, tak venujme pozornosť sami sebe. K dôležitým rozhovorom sa môžeme vrátiť neskôr, až na ne budeme mať kapacitu. Na svojich kurzoch sa okrem iného zameriam aj na eskaláciu konfliktu. Nemali by sme však konflikty skôr zmierňovať? Nenásilnú komunikáciu som spoznal hlavne ako nástroj deeskalácie, ako priestor pre empatiu, porozumenie a prepojenie. To je dôležitý základ. Ale málo sa v nej hovorí o tom, že niekedy je naopak potrebné konflikt otvoriť, vedome do neho vstúpiť, alebo ho dokonca vyvolať, aby mohla prísť zmena. Spoločnosť sa bez toho neposúva. Keby nikto neeskaloval konflikty, nemáme napríklad volebné práva žien. A toto ma teraz baví: ako byť pevný, prierazný a ako vedome zvýšiť napätie a nenásilne prilievať olej do ohňa, keď je to potrebné.“

Na otázku, ako sa dá „nenásilne prilievať olej do ohňa?“ Petr hovorí: „Mám v hlave tri základné stratégie. Prvá je byť zreteľný vo svojom prežívaní. Keď cítim silnú emóciu - naštvanie, smútok, frustráciu, tak pomáha ju ukázať. Máme tendenciu veci uhladzovať, hovoriť ich potichu a s odstupom. Lenže niektorí ľudia fungujú v režime „kým nekričia, tak nepočujem,“ alebo jednoducho nevnímajú, že pre mňa je problém, ktorý chcem riešiť, naozaj zásadný. Pokiaľ je zo mňa počuť a cítiť, že to s nutnosťou riešenia naozaj myslím vážne, tak to už samo o sebe konflikt otvorí – nie útočne, ale jednoznačne. Druhá stratégia je uvedomiť si možné následky toho, že sa o probléme nebudeme baviť. Nie štýlom „buď po mojom, alebo odídem,“ to by bolo vydieranie. Ale povedať: "Áno..., mám obavu, že keď sa doma nedohovoríme na tom, ako sa budeme starať o upratovanie kuchyne tak, aby nám to obom vyhovovalo, tak ma to časom prestane baviť. Mám totiž pocit, že zakaždým, keď chcem variť, musím najskôr všetko upratať, a to je pre mňa dosť náročné. Chcel by som, aby sme sa o tom pobavili a našli riešenie, ktoré bude fungovať pre oboch.“ Je to spôsob, ako konflikt otvoriť bez toho, aby som diktoval výsledok. Ide o to dať najavo, že téma je pre mňa dôležité a že sa jej nechcem vyhýbať.

"Strávil som dosť času na Ukrajine a tam sú veci, ktoré sú ťažšie ako v Čechách alebo v USA... Môže vás tam zabiť raketa, elektrina vám pôjde iba občas, a určite budete poznať niekoho, kto vo vojne zomrel. Myslím, že pocit krízy čiastočne súvisí s tým, že človek nevie, čo by mal robiť, aby to malo zmysel…”, hovorí americký historik Timothy Snyder.

Na otázku, či by sme sa mali snažiť hovoriť aj s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme, Snyder odpovedá:
"Odpoviem vám odkazom na Václava Havla. Všetci nesieme zodpovednosť za to, ako komunikujeme s ostatnými. Že by sme si mali uvedomovať, že ostatným ľuďom záleží na iných veciach a podobne... To je však len jedna časť príbehu. Druhá spočíva v tom, že musí existovať politika, ktorá nám umožní prístup k základnej fakticite, ktorá vytvára priestor, že spolu môžeme komunikovať... Nejde o to, niekoho presvedčiť, ide o to, aby pochopil, že ste človek. Mali by ste to skúsiť. Mali by ste byť trpezliví, lebo jedna konkrétna vec, ktorú poviete, nikoho nepresvedčí. Môže byť ale súčasťou niečoho, čo tomu človeku umožní zmeniť názor, napríklad o päť rokov. Ale musíme podporovať lokálnu žurnalistiku, musíme podporovať výuku histórie, ktorá je náročná a nepohodlná a musíme vzdelávať ľudí tak, aby si uvedomovali, že fakty o svete pre nich nemusia byť vždy príjemné. Mali by sme byť zvyknutí na neustálu konfrontáciu s niečím náročným. Pokiaľ si na to zvykneme, bude pre všetkých spolu hovoriť o niečo ľahšie. Prvou z 20 lekcií o tyranii bolo „nepodriaďovať sa vopred“. To je ten najdôležitejší bod. Napríklad v USA bolo a stále je veľké množstvo „predčasnej poslušnosti“. Veľká časť Trumpovej moci mu bola doslova dobrovoľne odovzdaná, často ľuďmi, ktorí keby len trochu vzdorovali, tak by vyhrali. Do toho patria aj veľké korporácie a vysoké školy. Pokiaľ dokážete neupadnúť do predčasnej poslušnosti, zachovať si vlastné vedomie toho, čo má hodnotu, máte šancu zvládnuť aj ostatné veci. Pokiaľ sa ale začnete predom podriaďovať, vytvoríte si aj návyk normalizovať to, čo sa okolo vás deje.“...

Celý rozhovor o tom, ako vzdorovať peklu, s Timothy Snyderom je v časopise Respekt (22/26, s. 46-51 foto: Matěj Stránský).

Nedávno nám napísala Natia, naša kamarátka a kolegyňa z medzinárodnej siete Partners Network. Po jednej z nenásilných demonštrácií v Tbilisi, ktorá bola smerovaná proti obmedzovaniu činnosti občianskych organizácií, ju (tak ako tisíce iných za posledné roky) predvolali na výsluch, odsúdili a zatkli na dva dni. Režim v Gruzínsku sa zostruje a prostredníctvom regulácie z tzv. „zákona o zahraničných agentoch“ útočí na ľudí, ktorí sa hlásia k demokracii a občianskym právam. Zdá sa, že tento zážitok iba posilnil Natiu v presvedčení, že jej konanie je správne a v tejto situácii je potrebné sa ozývať a odolávať. Natia píše: "Tým že nás “ruský režim" v Gruzínsku posiela do väzenia, myslí si, že nás umlčí. Chce nám odobrať to, čo je pre nás najcennejšie – našu slobodu. Vedia, že nič iné pre nás neznamená viac, pretože sloboda je presne to, za čo bojujeme – pre nás samých aj pre našu krajinu."
Natia a aj ostatní ľudia z jej organizácie majú pravdu, v takých chvíľach je potrebné sa ozývať.
(Na fotke je Natia spoločne s jej kolegyňami. Tbilisi, apríl 2026)

Každý pracovný týždeň začíname poradou. A áno, niekedy trvá aj tri hodiny. Napriek tomu patrí medzi najpríjemnejšie a najdôležitejšie stretnutia týždňa :)

Každá porada má jasnú štruktúru. Vieme, kto facilituje, kto sa stará o technické zázemie a kto robí zápis.

Nejde však len o úlohy a deadliny, ale predovšetkým o tím.

Na poradách získavame prehľad o práci ostatných, oceňujeme úspechy, pomenúvame prekážky, hľadáme riešenia a inšpirujeme sa navzájom tým, čo nás profesne či osobnostne zaujalo. Každý dostáva priestor byť vypočutý a odchádza s jasnou predstavou o tom, čo ho čaká ďalej.

Dobrá porada totiž nie je otázkou dĺžky. Je otázkou zmysluplného procesu ☝

K tomuto uvedomeniu nám dopomohla naša dobrovoľníčka. Keď počula, že porada môže trvať aj tri hodiny, zostala zaskočená. Po jej skončení nám však priznala, že čas ubehol prekvapivo rýchlo.

Aj preto na jeseň pripravujeme školenie o efektívnych poradách. Ukážeme si, ako nastaviť stretnutia tak, aby neboli len položkou v kalendári, ale skutočným motorom tímovej spolupráce.

Nedávno vyšiel český preklad knihy sociológa Neila-Postman „Ubavit se k smrti“ (v origináli „Amusing ourselves to death,“ Portál, 2026). Tá bola od 80-tych rokov bestsellerom. Nail Postman jasnozrivo predpovedal javy, ktoré sa v sociológii a kultúrnej politike prekvapujúco naplnili.

V čase vydania knižky sa sociológia, či kultúrna politika týmto problémom nevenovali a Postmanove tézy vyzerali ako čistá fantázia. 41 rokov od pôvodného vydania knižky ostávajú viaceré predpovede aktuálne. Postman dobre odhadol, že zo správ sa stane „poli-taintment,“ (teda, že politické debaty aj krízová komunikácia sa od faktov a argumentov presunú k zábave a dramatizácii). Že pre verejnosť sa diskusie o politike stanú dopamínovou závislosťou. Že sa výsledok verejných debát bude merať podľa dosahu na sociálnych sieťach a podľa virálnosti a nie podľa hĺbky argumentov.

Postman písal o tom, čo pokladal za ďalekú budúcnosť. Predpovedal, že verejnosť bude nasávať média tak, že kultúra sa postupne nechá pohltiť zábavou a naša myseľ bude strácať schopnosť dlhšie sa sústrediť, čo je podmienkou pre hlboké myslenie. V digitálnom svete sa u ľudí bude prejavovať informačné prehltenie a permanentné rozptýlenie. Že sa začne prejavovať tendencia konzumovať, namiesto premýšľať... Že táto Huxley-ovská dystópia nebude mať podobu tyranie, ale podobu rozkoše z nekonečného odvádzania pozornosti.

V 80-tych rokoch sa rozoberalo hlavne fungovanie televízie. Odhadovalo sa, že taký dystopický stav môže nastať v ďalekej budúcnosti. Takmer nik nepredpokladal, že zmeny súvisiace s nástupom AI, algoritmickým populizmom a meniacimi sa kognitívnymi návykmi, zažijeme už v tejto generácii. Že hovoríme o tom, čo sa už deje.

Minulý utorok sme v štúdiu A2 divadla Astorka Korzo ’90 viedli diskusiu pre takmer 100 gymnazistov k divadelnej hre „Maratón. Ľubomír Bukový a ďalší štyria ľudia z centra Jalta pripravili absurdnú drámu autora predlohy Clauda Confortésa (na obr.)

Hra „Maratón“ ponúka široký diapazón tém, ako napríklad metafora o odolnosti bežcoch maratónu, ktorí sa liečenía v sanatóriu, o tom, kam speje spoločnosť. Hra bola napísaná po období okupácie Československa. Zamýšľa sa nad tým, ako nepodľahnúť vo vojnovej situácii, ako obyčajní ľudia zápasia so sebou a ťažkými okolnosťami v živote.

Stredoškoláci bolí výborní, zvedaví, zamýšľajúci sa, s originálnymi postrehmi v diskusii...

Anonymita, ktorú sociálne siete poskytujú, nepochybne prispieva k šíreniu online nenávisti. Nie je však jediným faktorom ⚠️
Významnú rolu zohráva aj sociálna odmena — lajky, podpora skupiny či pocit spolupatričnosti.

Čím viac uznania agresívny obsah získava, tým väčšia je motivácia pokračovať. Online priestor tak nešíri len obsah, ale posilňuje aj komunikačné vzorce správania.

Ako von zo začarovaného kruhu?

Instantné riešenie neexistuje. Aktívne moderovanie diskusií však môže pomôcť nastavovať hranice komunikácie a znižovať mieru normalizácie agresívneho správania online.

K tejto téme sa pre Markízu vyjadroval aj náš riaditeľ Lukáš Zorád. Reportáž si môžete pozrieť na linku – https://tvnoviny.sk/domace/clanok/1031785-herecke-pisali-ze-je-skareda-a-ma-chlpate-ruky-nepriatelske-spravy-su-na-slovensku-coraz-castejsie