https://www.facebook.com/1130055980180118/

Slovenská Ves- Vygoda, Slovenská Ves (2026)

13/09/2026

HURÁ! POSLANCI DALI ZELENÚ PROJEKTU AGROZÓNY VYGODA

ČAS UKÁŽE, ČI TENTO PROJEKT SA ZAPÍŠE DO HISTORICKEJ PAMÄTE OBCE VEĽKÝMI PÍSMENAMI, ALEBO NAŠI POTOMKOVIA DOSPEJÚ K NÁZORU, ŽE SME EŠTE NEBOLI ZRELÍ (kultúrne, ľudsky) NA TAKÝ NÁROČNÝ PROJEKT, KTORÉHO ÚSPECH STOJÍ NA SPOLUPRÁCI OBYVATEĽOV AGROZÓNY A PODPORE SAMOSPRÁVY.

Ale nepredbiehajme. Ak by boli v OZ tí istí poslanci, ktorí neschválili projekt agrozóny na Malej Ríne, pravdepodobne by moja druhá iniciatíva dopadla rovnako. Boli však voľby a zloženie OZ sa zmenilo. Aj keď dodatočne, chcem vyjadriť poďakovanie poslancom, ktorí nezastavili projekt, dali mu šancu (aj mne). Verím, že sa nebudú hanbiť za svoje hlasovanie, tak ako poslanci, ktorí kedysi hlasovali za zbúranie Badányiho kúrie. Spomínam to preto, lebo v historickej pamäti našej obce sa predmetné hlasovanie poslancov zachovalo ako veľké memento pre všetkých volených funkcionárov v obci.

Aj v dnešnej dobe poslanci hlasujú o veľmi dôležitých otázkach rozvoja obce. Ak nie sú rozhľadení, nepremýšľajú o rozvojových otázkach obce, ba ani nie sú schopní prijať podnety od občanov, môžu v obci spôsobiť nenapraviteľné škody.

Ale vysoko nad zodpovednosťou poslancov prečnieva zodpovednosť starostov v našej obci. Preto v nasledujúcich príspevkoch sa budem vyjadrovať k práci starostov a ich postojom k projektu Agroturistickej zóny Vygoda.

Jozef Smrek

08/09/2026

KTO VDÝCHNE ŽIVOT PROJEKTU AGROZÓNY NA MALEJ RÍNE?

A teraz skúsme na chvíľu pustiť našu fantáziu (predstavivosť) na „špacírku". Teda pozrieť sa na moju iniciatívu s odstupom času. Vychádzajme z predpokladu, že poslanci by podporili môj prvý pokus založiť agrozónu v obci. Vieme si predstaviť, akú by dnes mala podobu? Ja viem, je to veľmi ťažké, ale už máme skúsenosti s rozvojom agrozóny na Vygode. A tak môžeme predpokladať, že by sa rozvíjala podobne ako agrozóna na Vygode.

Úlohou agrozóny - okrem iného - je vytvoriť platformu pre podnikanie v agroturizme. Nevieme, koľko jej obyvateľov by ponúknutú príležitosť poňalo ako životnú výzvu. Záviselo by to tiež od toho, či by samospráva považovala rozvoj agroturizmu za prioritu.

Nehľadiac na postoj samosprávy, i tak na dolnom konci nášho chotára dnes existuje agroturistika. A to vďaka Jozefovi Želonkovi, ktorý so svojou rodinou vytvoril pri riečke Biela unikátnu mini farmu, kde chovajú 21 druhov zvierat. Keďže podniká v sektore ubytovania v súkromí, jeho služby využívajú najmä rodiny s deťmi (osobitne so zdravotným postihnutím). A nielen to, stará sa o výsadbu stromov okolo poľnej cesty, ktorá sa vinie popri riečke. Spolu s Miroslavom Tomasom vytvárajú zaujímavú dvojicu, ktorá takpovediac drží ochrannú ruku nad našou riečkou Vilbach. Možno si niektorí pamätajú, koľko úsilia vynaložili, aby prekazili výstavbu strelnice na Belianskej strane našej riečky.

V tejto súvislosti treba spomenúť i iniciatívu J. Želonku pri výsadbe starých odrôd ovocných stromov pri poľnej ceste neďaleko židovského cintorína (spojenú s likvidáciou čiernych skládok). Oceňujem, že sa k aktivite pripojili i poslanci M. Tomas a F. Majerčák. Veľmi si prajem, aby sa z tejto iniciatívy vytvorila tradícia sadenia ovocných stromov popri poľných cestách (mnohé obce sú v tom oveľa ďalej).

Potenciál územia medzi Vilbachom a dedinou ma fascinuje. A to ešte nehovoríme o benefitoch, ktoré by agrozóne vyplývali z blízkosti Spišskej Belej. Preto má pre občanov a rozvoj turizmu v obci nesmierny význam vybudovanie cyklotrasy, ktorá nás spojí so Spišskou Belou.

Občanov pred minulými voľbami potešilo, keď náš starosta v letáku oznámil, že už má pripravených 630 000 eur na cyklotrasu. Žiaľ, pre jeho chyby vo výberovom konaní sme ich nemohli využiť. Slovenská Ves sa takto stala brzdou pri budovaní strategickej cyklotrasy. Zároveň sme sklamali i obce, cez ktoré bude prechádzať cyklotrasa.

Agrozóna na Malej Ríne neexistuje, cyklotrasa neexistuje, ale to neznamená, že sa nikdy nevybudujú. Pri optimistickom scenári rozvoja obce sa možno raz stanú realitou.

Zároveň tvrdím, že lokalita Malá rína je nesmierne vzácne územie, a znehodnotiť ju výstavbou domov, ktorá nekorešponduje s našou kultúrou, s našimi tradíciami, znamená nepochopenie odkazu našich predkov. Vždy majme na pamäti, že sebavedomé národy rozvíjajú svoju tradičnú architektúru.

Jozef Smrek

05/09/2026

NOVOTÁM V NAŠEJ DEDINE RUŽE NEKVITNÚ

Projekt vytvorenia agrozóny na Malej Ríne som predstavil na zasadnutí obecného zastupiteľstva.

Na zasadnutí som vyjadril názor, že by sme sa mali správať a premýšľať, akoby sme boli súčasťou národného parku, súčasťou TANAP-u.

Tak či onak, moje argumenty poslancov nepresvedčili, projekt neschválili. A tu by mal príbeh agrozóny v Slovenskej Vsi vlastne skončiť- ale neskončil.

Keď emócie opadli, premýšľal som, kde som urobil chybu. Nemal som osobne navštíviť starostu a poslancov a podrobne im vysvetliť výhody projektu pre občanov a obec? I s odstupom času si myslím, že pravdepodobne by ani to nepomohlo. Myslím si, že v tomto období poslanci ani nepremýšľali nad koncepciou rozvoja agroturizmu v obci. I z tohto dôvodu som musel byť v očiach niektorých poslancov prinajmenšom človekom, ktorý nerozumie dedine. Doteraz mám zafixovaný pohľad niektorých poslancov (ale aj ich pripomienky k projektu). Akoby mi chceli povedať: „Odišiel si z dediny a teraz nás chceš poúčať, dávať nám rozumy?"

Takéto situácie som - na moje nemilé prekvapenie - zažil i neskôr. Ukázalo sa, že v dedine je ťažko zavádzať „novoty". Veľmi tvrdo som narazil, keď som samospráve predložil návrh koncepcie rozvoja agroturizmu v obci, či projekty zamerané na rozvoj obce, osobitne Agroturistickej zóny Vygoda.

Pravdepodobne naše nedorozumenia a konflikty vznikajú preto, lebo patrím medzi ľudí, ktorí nemajú problém vyjadriť svoj názor (nielen k práci starostov). A možno mám tiež vlastnosť, že sa viem pozrieť za hranice nášho chotára (i Slovenska), vidieť problém v širších súvislostiach a tým i formulovať strategické ciele a návrhy (projekty) na ich dosiahnutie. Čo ma ešte viac charakterizuje, je asi to, že vždy, keď sa do niečoho pustím, tak chcem to robiť inak. Tak ma poznajú, resp. poznali, nielen v Slovenskej Vsi.

Aby som nehovoril v inotajoch. V novembri 1989 na manifestácii v Spišskej Novej Vsi (kde som býval) sa všeobecne kritizovali nešváry v našej spoločnosti. Ja som ako prvý žiadal odvolať dvoch okresných funkcionárov. Bolo to riskantné, lebo vtedy bolo ťažko odhadnúť vývoj udalostí. Druhý deň ma v práci navštívili dvaja muži z ŠtB. Spolupracovníci na SOU baníckom v Rudňanoch ma potom zvolili za predsedu ROH. Od prvej chvíle som chcel do našej činnosti zaviesť „novoty", robiť prácu inak. Napr. pri schvaľovaní rozpočtu som navrhoval, aby sme peniaze určené na menej dôležité aktivity presmerovali pre zamestnancov, ktorí budú prepustení z práce. Môj návrh nepodporili. Odborári mi vtedy ešte neverili, že zamestnanci školy sú v ohrození. Lenže už vtedy sa dalo vydedukovať, že baníctvo prejde do útlmu. Tak sa aj stalo. Škola postupne zanikla. K mojej funkcii sa viažu aj „humorné" momenty. Schvaľovali sme odmeny zamestnancov. Ako predseda som ich pripomienkoval, a tak som povedal, že dvaja učitelia si zaslúžia väčšiu odmenu. Riaditeľ sa ma opýtal, komu majú teda skrátiť odmenu. Ja som pokojne povedal, že mne. (Manželka mi potom dobrosrdečne radila, aby som sa vyhýbal funkciám.)

Predseda ROH sa tiež vyjadroval k prepúšťaniu učiteľov. Nechcel som byť pri tom - ako prvý som odišiel zo školy (a škola ušetrila jedno pracovné miesto).

V mojom živote je veľa príbehov, v ktorých som konal netypicky, inak. Keď som sa vrátil do rodnej dediny, nezmenil som sa. Som taký, aký som bol celý život - aj s mojimi chybami.

V knihe POŠADKY som napísal, že každý z nás hrá určitú rolu na našom dedinskom „javisku". Len herci sa menia, roly zostávajú. Veď každý z nás sa raz pominie.

V presadzovaní novôt v našej dedine výraznú stopu zanechal i evanjelický učiteľ Vladimír Antol, ktorý bol aj v centre protifašistického odboja v našej obci (viď POŠADKY). I preto sa hlásim k jeho odkazu. Rola novátora v našej dedine je ale veľmi náročná. Človek sa musí zmieriť s tým, že existuje i rola „antinovátorov" (ťapákovci 21. storočia). Niektorí občania sú v tomto smere veľmi talentovaní. Žiaľ, vytrvalo človeku berú energiu a chuť do práce (hotová pohroma, ak sa „antinovátorom" pošťastí získať funkciu). Ich charakteristickou črtou je, že nepremýšľajú o tom, ako návrh (projekt) realizovať, ale ako ho zablokovať (to sa nedá, kde zoženieme peniaze a pod.).

Snáď v budúcnosti už nebude potrebné mať veľkú odvahu a trpezlivosť pri presadzovaní novôt (ktoré sú v súlade so strategickými cieľmi našej obce - pozn. J. S.). To však bude iba vtedy, keď sa naučíme považovať vyjadrenie svojho názoru k práci samosprávy a veciam verejným za prirodzenú súčasť života našej komunity. Čo znamená – okrem iného – že sa budú postihovať pokusy kritizovaných funkcionárov skryte potrestať občanov, ktorí si dovolili kriticky sa vyjadriť k ich práci. (Mimochodom, ani moja kritika samosprávy (starostu) nezostala bez odozvy. Ale o tom neskôr.)

Jozef Smrek

01/09/2026

NÁVRAT DOMOV A MÔJ PRVÝ POKUS VYTVORIŤ AGROZÓNU

Tak som tu opäť. V poslednom príspevku som napísal, že v septembri budem písať o mojom prvom pokuse založiť agrozónu v dedine. Nechce sa veriť, ale odvtedy ubehlo už neuveriteľných 30 rokov. Kto čítal moje prvé príspevky, tak vie, že nápad vybudovať agrozónu sa zrodil v USA, kde som pracoval. Veľmi živo si spomínam, akú som prežíval eufóriu, keď som už sedel v lietadle na linke Chicago – Krakov. Tešil som sa, tešil som sa, že letím k svojej rodine, že opäť budem doma. Ameriku som obdivoval, ale bol by som nešťastný, keby som tam mal dožiť svoj život. Mal som 43 rokov.
Ale ako prijmú môj nápad občania v mojej rodnej dedine? Čo na to povedia starosta a poslanci? Sú pripravení posúdiť vytvorenie agrozóny z pohľadu potrieb občanov a rozvoja obce? Pochopia, že agrozóna sa stane platformou pre podnikanie v sektore ubytovania v súkromí?
Argumentov na podporu iniciatív občanov v rozvoji agroturizmu bolo viac ako dosť. Od r. 1989 i naša obec prešla turbulentným obdobím. Stúpala nezamestnanosť, niektorí občania odchádzali za prácou do zahraničia. Podniky krachovali a bolo potrebné hľadať nové zdroje obživy, resp. doplnkové peniaze do rodinných rozpočtov. Kedy, ak nie teraz, bol vhodný čas riešiť rozvojové otázky? Kedy, keď nie teraz, sme sa mali pustiť do koncepčného rozvoja agroturizmu v našej dedine? Stačilo vtedy pozrieť cez hranice do Poľska, aby sme pochopili aspoň to, že to ide, ak sa chce.
Aj na prvý deň v rodnej dedine si veľmi živo spomínam. Z USA som sa vrátil začiatkom januára 1997. So sestrou Marienkou sme sa išli prejsť na Malú rínu. Bol nádherný deň. Tatry sa nám ukázali v plnej kráse. Marienka sa ich krásou nadchýnala tiež. Sú ako oltár, poznamenala, stojac v malebne zasneženej krajine. A práve na Malej ríne som situoval budúcu agrozónu. Malú rínu som dôverne poznal už od detstva. Moji rodičia tam mali záhumienku. Celý priestor od Vilbachu (riečka Biela) až po dedinu oplýva osobitým čarom. Ale navrhovaná agrozóna nesiahala až k riečke. Začínala tesne pod Malou rínou a siahala až po dedinu. Jej veľkosť bola ohraničená cestou vedúcou do Spišskej Belej a Cestou slobody (cesta pri Nebusovi).
Berúc v úvahu vrtochy Vilbachu, chceli sme tým agrozónu chrániť pred záplavami. Veď v minulosti sa koryto našej riečky nachádzalo pod Malou rínou (pod malým kopcom).
Z hľadiska infraštruktúry bolo riešené územie veľmi dobre situované. Zaviesť elektrinu i plyn by nebol problém. Taktiež čistička a kanalizácia boli riešiteľné. Aby som nezabudol, pozemky majú štrkový podklad, teda agrozóna by nezabrala najkvalitnejšiu pôdu v obci. Okrem toho sa nepočítalo s hustou zástavbou, veľký priestor sa mal vyčleniť na ovocné sady a pestovanie zeleniny (tak ako na Vygode).
Najprv som urobil sondu medzi vlastníkmi pozemkov. Nestretol som sa s nesúhlasom. Potom ma čakalo predstavenie projektu na zasadnutí obecného zastupiteľstva. Aký postoj k projektu zaujala naša samospráva, už tušíte (ak ste si prečítali predošlý príspevok).

Jozef Smrek

22/06/2026

KONIEC PRVEJ ČASTI

Uvedomujem si, že doterajšie príspevky nemohli osloviť každého čitateľa. Je to najmä preto, že sú určené náročnejšiemu čitateľovi. Ešte presnejšie, sú určené občanom, ktorí premýšľajú o živote v našej obci, ale aj o jej perspektívach a sú pripravení podporiť iniciatívy samosprávy a občanov zamerané na rozvoj obce.

A nielen im. Sú písané s vedomím, že raz ich budú čítať budúce generácie Slovenskovešťanov. Nepochybujem, že o ich obsah sa budú zaujímať aj historici, ktorí budú písať ďalší diel publikácie Slovenská Ves v premenách času.

Kniha POŠADKY II – Príbeh potomkov starých Sloviancanov im pomôže nielen poznať, ale aj pochopiť náš zložitý život v zložitej dobe. Prostredníctvom príbehu „drevenej dediny“ sa veľa dozvedia o našich radostiach a trápeniach, o našich hodnotách a prioritách, ale aj o našej kultúrnej úrovni, ktorá bude zhmotnená v architektonickej podobe agrozóny Vygoda. Nehovoriac o úrovni našej spolupráce a schopnosti prijímať výzvy, ktoré stoja pred občanmi v 21. storočí.

Teraz však prichádza leto, a preto si potrebujeme urobiť prestávku a oddýchnuť si od sociálnych sietí. V uverejňovaní príspevkov budem pokračovať v septembri. (Kniha sa bude skladať z niekoľkých častí.)

V septembri sa dozviete okrem iného aj to, že agrozóna bola pôvodne plánovaná na opačnej strane nášho chotára. Žiaľ, keď som samospráve predložil svoj návrh, poslanci túto iniciatívu nepodporili.

Už vtedy som si začal uvedomovať, akú nesmiernu zodpovednosť majú volení zástupcovia občanov. Môžu podporiť alebo zastaviť iniciatívy občanov. Preto sa v druhej časti budem venovať starostom a poslancom, ktorí zastávali svoje funkcie od môjho prvého pokusu vybudovať agrozónu v obci až po súčasnosť.

Zámerom týchto príspevkov bude zdokumentovať ich postoje k vytvoreniu agroturistickej zóny v obci. Čitatelia tak budú môcť posúdiť ich pripravenosť a ochotu podporovať iniciatívy občanov zamerané na využitie potenciálu, ktorým disponuje naša dedina.

Prajem Vám veľa letných radostí a príjemných spoločníkov okolo seba.

Jozef Smrek

07/06/2026

SPOLUPRÁCA

Spolupráca je bytostne spätá s prežitím našej civilizácie. V preklade to znamená aj to, že národy sú odsúdené na spoluprácu. Nič na tom nezmení ani naša dnešná hlboká skepsa vo vzťahu k spolupráci a mieru medzi národmi. Český prof. Josef Šmajs hovorí, že (egoistické) kultúrne nastavenie našej civilizácie nás doviedlo k tomu, že vedieme vojnu aj s planétou Zem. Varuje, že ak sa budeme naďalej egoisticky správať, z vlastnej viny vyhynieme.

My žijeme v komunite, ktorú tvoria občania Slovenskej Vsi. Ak sú nám názory prof. J. Šmajsa blízke a chápeme jeho obavy, potom aj my sme v komunite odsúdení na spoluprácu. Spolupráca je východiskom aj cestou zároveň. Pochopiť tieto súvislosti prinajmenšom znamená, že by sme mali do strategického dokumentu „Hospodársky a sociálny rozvoj obce“ zakomponovať nový cieľ:

PODPOROVAŤ VŠETKY AKTIVITY ZO STRANY OBČANOV, ORGANIZÁCIÍ, ŠKOLY, CIRKVI A PODNIKATEĽSKÝCH SUBJEKTOV, KTORÉ SÚ ZALOŽENÉ NA SPOLUPRÁCI A MAJÚ VPLYV NA KVALITU ŽIVOTA V OBCI A JEJ ROZVOJ. A V NEPOSLEDNOM RADE AJ NA ŽIVOTNÉ PROSTREDIE.

Majúc na pamäti, že schopnosť občanov spolupracovať treba permanentne pestovať a kultivovať, projekt Agroturistickej zóny Vygoda je priam učebnicovým príkladom toho, ako môžu občania spoluprácou pomôcť nielen sebe, ale aj rozvoju obce.

Treba však vedieť, že to nie je v našej dedine žiadne novum. Starí Sloviancania nám odovzdali bohaté skúsenosti so spoluprácou. Vari najprepracovanejší systém spolupráce mali urbárske spoločnosti. Naši predkovia na začiatku 20. storočia pochopili zásadnú vec: ak sa jednotlivci spoja, sú silnejší a zvládnu úlohy, ktoré sú nad sily jednotlivca. Takto napríklad Ľandošania kúpili les a pasienky a začali spoločný majetok zveľaďovať. Ten člen spoločenstva, ktorý investoval viac do kúpy nehnuteľnosti, mal potom viac podielov, a teda aj väčší zisk.

Ak sa hlbšie zamyslíme nad projektom Agroturistickej zóny Vygoda, objavíme prekvapivo veľa spoločných prvkov s projektmi starých Sloviancanov.

Urbárnici zveľaďovaním spoločného majetku vytvárali zisk. Vlastníci stavebných pozemkov (podielov) v agrozóne môžu tiež zveľaďovaním riešeného územia a dodržiavaním stavebných regulatívov zvýšiť celkovú hodnotu (atraktivitu) lokality. Čo v preklade znamená zisk.

A kto dosiahne najväčší zisk? Nuž tí vlastníci pôdy, ktorí vlastnia najviac stavebných pozemkov (podielov). Rozdiel je len v tom, že pozemky nekúpili, ale zdedili. Tým to majú uľahčené. Lenže aby sa lúka stala stavebným pozemkom, tiež je potrebná investícia. Logicky nám vychádza, že vlastníci, ktorí majú najviac stavebných pozemkov (podielov), by sa mali úmerne podieľať na financovaní projektu. Veď ich zisk nie je zanedbateľný. (Pred viac ako rokom jeden vlastník stavebného pozemku predal parcelu s výmerou 2 200 m² za 60 eur/m². Pozemok pritom nemal ani elektrickú prípojku.)

Bolo viac dôvodov, prečo som dal prednosť náročnejšiemu variantu projektu. Dva však boli najdôležitejšie. Tým, že v lokalite v minulosti existovalo osídlenie, uvedomil som si, že môžeme uspieť aj s väčším projektom (takmer 24 ha vrátane rezervného pásma). Ide teda o znovuosídlenie lokality, nie o výstavbu na zelenej lúke!

Druhým dôvodom bola možnosť aplikovať urbárske princípy spolupráce do nášho projektu. Ale aj spomienky na prejavy vzájomnej ústretovosti a spolupráce medzi občanmi v dedine.

Rozmýšľal som takto: V našej dedine vždy platilo, že kto prvý dáva, dvakrát dáva. Pamätám si z mladosti, ako ľudia reagovali, keď im niekto nezištne pomohol. Aj keď povedal: „To nestojí za reč,“ zvyčajne si našli spôsob, ako sa mu odvďačiť. Sú to veľmi milé spomienky.

Dnes je iná doba, ale situácia je podobná. Preto sa pri tvorbe projektu očakávalo, že keď vlastníci pozemkov zistia novú hodnotu svojich lúk, začnú sa zaujímať o projekt, teda o spoluprácu. Predovšetkým sa počítalo s finančnou pomocou najväčších vlastníkov stavebných pozemkov. Inak by pre nás (rodinu Varholovcov a Smrekovcov) nemalo zmysel vytvárať zónu na takom veľkom území. Veď existovala lacnejšia a menej komplikovaná alternatíva.

A nielen to. Keby sme do riešeného územia nezahrnuli aj ďalšie pozemky, ich vlastníci by - ak by sa k nám chceli pripojiť - museli zbytočne absolvovať rovnakú cestu ako my. Čo v preklade znamená najmä stratu energie, peňazí a času. Riskovali sme, ale nemohli sme čakať na zmluvy so všetkými vlastníkmi pozemkov.

A čo je v tejto súvislosti najdôležitejšie, ak sa hlásime k odkazu starých Sloviancanov (a sme na nich hrdí), potom by bolo veľmi hanebné, keby sa vlastníci stavebných pozemkov tvárili, že nevedia, kto im ich lúky zhodnotil. Takú možnosť sme považovali za málo pravdepodobnú.

V ďalších príspevkoch sa dozviete, či si vlastníci stavebných pozemkov vybrali spoluprácu (založenú na urbárskych princípoch), alebo hanbu, ktorá sa uchová aj v historickej pamäti obce.

OTÁZKA PRE OBČANOV SLOVENSKEJ VSI:

Ak by ste mali lúku v extraviláne obce, prispeli by ste na projekt, ktorý by z nej vytvoril stavebný pozemok a výrazne zvýšil jej hodnotu?

29/05/2026

DOZREL ČAS

Keď sa ohliadnem dozadu, môžem povedať, že až keď som vnútorne dozrel, mohol som si trúfnuť na projekt „drevenej dediny“. V tomto smere zohral v mojom živote veľkú úlohu takmer 20-mesačný pobyt v USA. A potom aj môj tulácky (pracovný) život v ďalších krajinách.

Amerika bola katalyzátorom mojej vnútornej premeny - začal som si viac veriť a objavil som v sebe nové schopnosti. (Dokonca práve v USA som začal písať prvé poviedky, ktorých dej sa odohráva v našej obci.)

Spomínaný kamarát Karol sa ma po príchode domov opýtal, koľko som v Amerike zarobil. Keď som mu to povedal, v jeho očiach som videl sklamanie. Čakal väčšiu sumu. Lenže to, čo som získal v Amerike, sa nedá merať iba peniazmi.

V Chicagu som učiteľské remeslo zavesil na klinec a potom som si vyskúšal niekoľko zamestnaní. Najdlhšie som pracoval u poľského učiteľa, ktorý sa rekvalifikoval na maliara. Spoločne sme maľovali drevené domy. (Niekedy filozofoval o živote v USA: „Kam to len spejeme?“ - lamentoval. „V 19. storočí bojovali za 8-hodinový pracovný čas a my pracujeme najmenej 10 hodín.“ „Amerika je len pre silných.“ Doteraz si pamätám jeho „múdrosti“ o svete, do ktorého sme vstupovali. Stoicky konštatoval: „Doteraz ste kupovali zbrane od Rusov. Teraz budete kupovať zbrane od Ameriky.“ Písal sa rok 1997.)

Koncom jesene sme sa rozlúčili - zákazky sa stratili. Potom som sa prostredníctvom poľskej agentúry začal starať o starých ľudí. Prvý klient mi po mesiaci zomrel a druhého klienta, ktorý bol po mozgovej príhode- som naučil chodiť.

Neskôr sa rovnaký scenár opakoval v Izraeli. Prvý klient mi tiež zomrel a druhého som naučil chodiť (dlho nechodil, lebo zažil šok po páde). V Izraeli som pracoval aj v dvoch sociálnych zariadeniach. Práca v týchto zariadeniach človeka chtiac-nechtiac núti viac premýšľať o živote, osobitne o starobe.

Staroba je prirodzenou súčasťou nášho života. Lenže nie každému je dopriate prežiť ju dôstojne. Vtedy som si hovoril, že by som nechcel skončiť v podobných zariadeniach, v akých som pracoval. V Izraeli som sa však utvrdil v tom, že táto práca mi sedí. Cítil som, že starí ľudia sa pri mne cítia príjemne. A to ma povzbudzovalo. Preto som sa v zahraničí začal orientovať hlavne na prácu so starými ľuďmi.

V Anglicku som ku svojim klientom chodil autom. Niekedy som za jeden deň navštívil aj viac ako desať seniorov. Najväčšie prekvapenie ma čakalo v Nórsku. Tam som objavil zariadenie, v ktorom by sa mi páčilo dožiť svoj život. Vo veľkom lesoparku stáli drevené domčeky, v ktorých bývali klienti sociálneho zariadenia. Všetky služby mali zabezpečené v centrálnej budove. Ja by som si tam ešte vedel predstaviť ovocný sad, záhony zeleniny a kvetov či chov domácich zvierat.

Nečudo, že keď sme pripravovali projekt a zistil som, že Evanjelická cirkev v obci vlastní v riešenom území najviac pozemkov, vytvorili sme pre ňu rezervnú zónu (5,2 ha) na výstavbu sociálneho zariadenia podobného zamerania. Neskôr som sa od občana z Krigu dozvedel – pracoval v Nemecku - že pri Hamburgu videl podobné sociálne zariadenie, ktorého zriaďovateľom bola Evanjelická cirkev.

Pomáhať slabším bolo a je súčasťou môjho životného štýlu, môjho života. Veď aj v učiteľskom povolaní som sa stretával s deťmi, ktoré potrebovali osobitnú pomoc. O tom, ako som im pomáhal, by som musel písať veľmi dlho.

Prečo o tom píšem? A ako to súvisí s projektom Agroturistickej zóny? Súvisí to veľmi úzko. Bol som zvyknutý nezištne pomáhať ľuďom, ku ktorým život nebol veľmi prajný. A teraz si predstavte, že s takouto vnútornou výbavou som mal rozhodnúť, či agrozóna bude vybudovaná na 1,5 - 2 ha, alebo na 24 ha.

Už od začiatku bolo zrejmé, že ak sa rozhodnem pre finančne náročnejší variant agrozóny, môže sa stať, že utrpím finančnú stratu. Riziko spočívalo v tom, že v riešenom území bolo takmer 60 vlastníkov pôdy. A s každým by som musel uzatvoriť zmluvu o finančnej spoluúčasti na projekte. To by som nezvládol ani za desať rokov!

Ja som spolu s rodinou Varholovou uzatvoril zmluvy iba s piatimi vlastníkmi pôdy. (Neskôr ich zverejním a budem písať aj o tom, ako si zmluvné strany plnili svoje záväzky.) Myslím si – a určite nielen ja –, že developer by bez uzatvorených zmlúv so všetkými vlastníkmi pozemkov neprevzal za nich finančné záväzky.

Skrátka, ak pomáhate ľuďom, premýšľate o tom, ako im zabezpečiť dôstojný život, a nemôžete napríklad zabudnúť na rómske deti prehrabujúce sa v kontajneroch, nekonáte a nepremýšľate spôsobom, aký je v konzumnej spoločnosti zvykom.

Povedané ešte zrozumiteľnejšie: keby som neveril v silu a význam spolupráce a vzájomnej pomoci, nielenže by som do riešeného územia nezahrnul pozemky vlastníkov, ktorí so mnou neuzatvorili zmluvu o spolufinancovaní projektu, ale s nikým by som ani žiadnu zmluvu neuzatvoril. Jednoducho by som od projektu odstúpil, ak by som sa nestal výlučným vlastníkom pozemkov v riešenom území.

Otázka pre občanov Slovenskej Vsi: Zakreslili by ste do riešeného územia aj pozemky vlastníkov, s ktorými by ste nemali uzatvorené zmluvy o finančnej spoluúčasti na projekte?

21/05/2026

SNÍVAJTE S NAMI

V minulých príspevkoch sme trochu nahliadli do môjho myšlienkového sveta, v ktorom sa zrodil projekt vytvorenia zóny, ktorá by bola výhradne určená na výstavbu dreveníc, resp. drevených stavieb.

Už vieme, že Agroturistická zóna Vygoda by nevznikla, keby sa sestra Marienka nevrátila do rodičovského domu v Slovenskej Vsi. Lenže jedna vec je nápad, druhá vec je nápad realizovať.

Dnes sa len pousmejem, keď sa dozviem o ďalšom spoluobčanovi, ktorý bez úcty k sebe šíri nepravdivé informácie o projekte. „No čo dokázal (Smrek)? Stačilo vybaviť jeden papier a bolo to." (Obecný úrad disponuje celou dokumentáciou projektu Agroturistickej zóny Vygoda. V prílohe je asi 40 „papierov" (!)- sú to stanoviská a posudky rôznych inštitúcií a organizácií. Bez nich by Krajský stavebný úrad v Prešove neschválil náš projekt.)

Kto tomu rozumie a pozná pomery v obci tak tuší, akú silnú psychickú odolnosť som musel mať, že som to nevzdal. Ešte aj starý, skúsený architekt V. Svoboda zo Spišskej Novej Vsi (ktorý zastrešoval celý projekt) mi raz povedal: „Z toho nič nebude."

Bol som v šoku. Darmo sa snažím, všetka námaha a peniaze nakoniec vyjdú nazmar. Bol však úprimný a tvrdý realista. Ja som mu totiž povedal, ako sa vlastníci pozemkov stavajú k projektu Agroturistickej zóny Vygoda.

Môj kamarát Karol, ktorý mal hostinec mi zase povedal, že jeho zákazníci ma začali posmešne volať „Drevená dedina". Aha, ide Drevená dedina. To, keď ma videli kráčať ulicou. Nenašli by ste vtedy veľa ľudí v obci, ktorí by projekt považovali za reálny. Iba moja rodina a sestra Marienka vedeli, že pôjdem za svojím cieľom a že sa tak ľahko nevzdám. Silnú podporu som cítil od tety Varholovej a Žofajovej. Bol som im za to nevýslovne vďačný. Takpovediac reprezentovali múdrosť generácie „starých Sloviancanov". (Ak takéto skúsené, statočné ženy mi vyjadrili obdiv a podporu, tak projekt nemôže byť zlý- vravel som si.)

Mimochodom, názov dnešného príspevku som si prepožičal od jednej Slovenskoveščanky. Takto videla osud projektu Agroturistickej zóny Vygoda. Tiež bola realistka. Stručne a výstižne zhodnotila šance nášho projektu presadiť sa v obci.

Sakrabuk, to bola výzva! Zrážka s realitou v Slovenskej Vsi ma však poriadne zabolela- aj moju rodinu.

Poznámka: Sakra! - buk. Takýto výraz niekedy používal môj pradedo pri práci v lese. A tak jeho vetvu rodu Brežinovcov začali volať Sakrabuci. Ešte moju mamu starší občania niekedy oslovili Sakrabucka. Otec mojej starej mamy slúžil ako husár v Čechách 12 rokov v armáde. Pravdepodobne používal veľa českých slov.

15/05/2026

POSTAVÍM DREVENICU

Postaviť drevenicu za určitých podmienok nie je veľký problém. Problém začína vtedy, keď sme na začiatku ignorovali podstatné súvislosti a neuvedomovali si hranice svojho „sna“. Možno ste si všimli drevenicu, ktorá je síce veľmi pekná, ale pôsobí ako päsť na oko. Problém spočíva v tom, že jej majiteľ ignoroval charakter výstavby vo svojom okolí – všetky domy v okolí sú murované. Platí to rovnako aj naopak.

Nemusíme byť ani študovaní, aby sme si takúto neprirodzenosť všimli. Stačí premýšľať o našich koreňoch a mať zmysel pre zodpovednosť vo vzťahu k architektonickej podobe obce.

Už v USA som premýšľal nad tým, ako eliminovať hroziace riziká pri stavbe drevenice. Netrvalo dlho a nápad bol na svete: vytvoriť zónu, v ktorej by platili regulatívy umožňujúce stavať iba drevené domy. Nie je to rozmar. Vyviera z potreby rozvíjať agroturizmus v našej obci, o to viac, že sa nachádzame v bezprostrednej blízkosti dvoch národných parkov.

Myšlienka „zóny“ sa ukázala ako kľúčová. Je jednou z možností, ako môžeme prispieť k vytvoreniu prívetivejšej podoby našej dediny.

Túto stratégiu výstavby na vidieku som nazval „alternatívna výstavba na dedine“. Možno budete so mnou súhlasiť, že súčasná podoba Slovenskej Vsi nie je veľmi vhodná na podnikanie v segmente „ubytovanie v súkromí“. Ak chceme uspieť v konkurencii, musíme si v našej dedine ujasniť, aký kurz chceme nastaviť pri rozvoji agroturizmu. Nemožno si nevšimnúť, že naše domy sú štýlovo rôznorodé. Ani naše záhradky, hoci je v nich veľa nádherných kvetov, netvoria harmonický celok. Nehovoriac o čiernych skládkach a potoku, z ktorého sa v období sucha šíri nepríjemný zápach. Aj keby sme postavili tie najkrajšie drevenice, celé naše snaženie môže vymazať ľahostajnosť k osudu nášho potôčika. Bez ochrany životného prostredia treba zabudnúť na rozvoj agroturizmu v obci.

Neskôr som v živote nadobudol ešte viac skúseností, ktoré mi len potvrdili oprávnenosť môjho uvažovania o architektúre obce. Ale netreba ísť ďaleko. Chodíme na trhy do Poľska a už po prekročení hraníc akoby prichádzame do iného sveta. Zamýšľali ste sa, prečo je to tak? Prečo Poliaci zostali verní architektonickému štýlu svojich predkov?

Sedem rokov som žil v zahraničí. Okrem USA som žil v Izraeli, Anglicku a Nórsku. Neboli to dovolenky- v týchto krajinách som pracoval. Keď som išiel do Ameriky, mal som 44 rokov, a keď som odišiel za polárny kruh do Nórska na ovčiu a neskôr aj na koziu farmu, mal som 61 rokov. Nebola to len práca. V tých krajinách ma zaujímalo všetko. O každej z nich by som mohol hodiny hovoriť o tom, čo sa mi nepáčilo, ale rovnako dlho aj o tom, čo sa mi páčilo. Osobitne ma zaujala úcta ku kultúrnemu dedičstvu vo vzťahu k architektúre. Keď sa povie napríklad anglický vidiek, človek, ktorý ho navštívil, si jeho podobu a krásu uchová na celý život. Veľký dojem na mňa urobilo aj Nórsko. (Ani tam však nie je všetko ukážkové- napríklad som pri zbere húb objavil čierne skládky v lese.) Navštívil som aj Švédsko a niektoré alpské krajiny- a nielen tie. Moje poznatky z týchto krajín ma utvrdili v názore, že sebavedomé národy sa neodkláňajú od architektúry svojich predkov- iba ju ďalej rozvíjajú. Je to aj zásluha úradov, ktoré prísne trestajú odklon od predpísaných regulatívov pri stavbe domu.

Nechcem chváliť iba cudzinu- chcem byť hrdý na svoju dedinu. Som hrdý na našich predkov. Mám dôvody byť rovnako hrdý na svojich predkov (ak nie viac) ako Angličania, Nemci či Belgičania. Keby som však mal sprevádzať Angličana, Nemca či Belgičana po našej dedine, cítil by som sa nepríjemne. Museli by sme prejsť aj okolo nášho „smradľavého“ potoka v strede dediny, v ktorom som ako chlapec chytal rybky. Nepochopiteľné je, že občania poznajú- a cítia smutný príbeh nášho potoka. Prečo o tom nahlas nehovoríme? Tá ľahostajnosť bije do očí, rovnako ako stav architektonickej podoby obce.

Koľko ešte špinavej vody pretečie naším smutným potokom, kým zaradíme architektonickú podobu obce a ochranu životného prostredia medzi svoje priority? Haló! Veď už je 21. storočie.

Slovenská Ves- Vygoda

13/09/2026

08/09/2026

05/09/2026

01/09/2026

22/06/2026

07/06/2026

29/05/2026

21/05/2026

15/05/2026

Address

Website

Alerts

Shortcuts

Share

Category

Listing takedown request