Láskavá Sebavýchova pre všetkých

Nedávno som bola v škôlke.

Boli tam dvaja chlapci.

Boli hluční.
Rušili aktivitu.
Robili niečo úplne iné, než mala učiteľka v pláne.

A ja som cítila, ako vo mne rastie napätie.

Poznáte ten pocit, keď sa veľmi snažíte niekoho usmerniť a on akoby vôbec nespolupracoval?

V jednej chvíli som si uvedomila, že sa pozerám na dvoch chlapcov, ktorí mi prekážajú v tom, čo by sa podľa mňa malo diať.

A tak som si položila otázku:

Kto sú tieto deti, keď sa na chvíľu vzdám svojej predstavy o tom, aké by mali byť?

Zrazu som nevidela dvoch neposlušných chlapcov.

Videla som dve deti plné energie, zvedavosti a života.

Deti, ktoré práve potrebovali niečo iné, než som im ponúkala.

Nezmenili sa ony.

Zmenila som sa ja.

A keď sa zmenil môj pohľad, zmenil sa aj spôsob, akým som s nimi bola.

To je niečo, čo si pri deťoch pripomínam stále znova.

Náš pohľad na dieťa nie je maličkosť.

Deti veľmi citlivo vnímajú, či sa na ne pozeráme ako na problém, ktorý treba vyriešiť, alebo ako na človeka, ktorému sa snažíme porozumieť.

Nie vždy sa zmení správanie.

Ale veľmi často sa zmení vzťah.

A niekedy práve tam začínajú tie najdôležitejšie zmeny.

Mám doma jednu umelkyňu. Teda, ešte chvíľu ju mám „požičanú“ – je mi jasné, že o pár rokov si pôjde žiť svoj vlastný život. Kým je však doma, veľmi sa ňou nechávam inšpirovať. Je úžasná. Ona, umenie a spôsob, akým ho vie žiť.

A tak mi napadlo – čo keby sme si najbližšie Nádych/arte stretnutie dopriali v parku?

Čaká nás tvorivý podvečer s hlinou, kreslením a zdieľaním. Priestor na stretnutie so sebou samými, s takou verziou seba, ktorú možno spoznať iba cez umelecké vyjadrenie ❤️

Teším sa na vás 17. 6. o 18:00.

Len pre prihlásených.

Toto je veľmi krehký vek – 10 až 15 rokov.
Pamätám si, ako som už vedela, že nie som malá, ale zároveň som ešte vôbec netušila, kto vlastne som.

A neuveriteľne silno som chcela niekam patriť.
Byť prijatá. Byť videná.
Nie že by som si to vtedy vedela pomenovať, ale cítila som to veľmi silno.

Kiežby mi vtedy niekto povedal:
„Wau, to si ty? Táto úžasná bytosť?
A ktovie, kým všetkým sa ešte staneš… Som na to zvedavá.“

Presne toto cítim, keď stretávam deti.
Obdiv. Pokoru. Zvedavosť. Radosť.
Lebo pri každom jednom mám pocit, že sa pozerám na niekoho jedinečného, kto sa ešte len objavuje.

A možno práve to dievčatá potrebujú najviac — priestor, kde nemusia byť „nejaké“, ale môžu byť samy sebou.

Máme posledné voľné miesto na tábore pre dievčatá vo veku 10 – 15 rokov. ❤️
Ak cítiš, že by to mohlo byť pre tvoju dcéru, ozvi sa.

Dnes ráno v autobuse…
Štyri dôchodkyne.
Dávno som nestretla tak nadšené osoby 🙂

Ani neviem celkom z čoho pramenila ich radosť — možno jednoducho z dobrej spoločnosti. No bolo to nákazlivé, jedinečné a obdivuhodné.

Kiežby sme viacerí dokázali rozdávať toľko radosti aj v zrelom veku. Hneď by bol svet krajší 🤩

Každý človek, ktorý ku mne príde, je pre mňa hrdina.
Prekročí veľký prah — sadnúť si pred cudzieho človeka a zraniteľne povedať svoj príbeh.
Niekedy priamo, niekedy len medzi riadkami zaznie:
„Pomôž mi.“

A to chce obrovskú odvahu.

Ale ak by som mala v mojich očiach niekomu odovzdať medailu za statočnosť, boli by to mamy samoživiteľky.

Ženy, ktoré nesú na pleciach zodpovednosť, strach, únavu aj každodenné rozhodnutia… a napriek tomu ráno vstanú a fungujú ďalej.
Často bez opory, bez oddychu, bez priestoru zosypať sa.

A predsa si dovolia prísť a povedať:
„Takto už nechcem žiť.“
„Potrebujem pomoc.“
„Chcem, aby bolo lepšie mne aj mojim deťom.“

To nie je slabosť.
To je obrovská sila.

Ak si matka samoživiteľka a toto čítaš — vidím ťa.
A možno si oveľa silnejšia, než si o sebe myslíš. 💛

Koľko vzťahu ešte unesie jeden človek?

Na mojom poslednom workshope sme si so ženami pomenovali niečo nepríjemne presné:

vzťah sa nedá dlhodobo zanedbávať a tváriť sa, že to nebude mať následky. Skôr či neskôr sa to ukáže – často ako osamelosť priamo vo vzťahu.

Mnohé ženy hovoria: „Som v tom sama, všetko držím ja.“
Nie vždy to znamená, že partner nechce. Niekedy len nemá kapacitu.

Ale pocit osamelosti tým nezmizne.

To, čo sa učíme, je dôležité:
hovoriť o svojich potrebách nie je výčitka.

Je to snaha o spojenie, nie o tlak.
Lenže keď to dlho nevyslovujeme, druhá strana to môže začať počuť ako kritiku – aj keď to tak nemyslíme.

Možno je v tom celom jedna jednoduchá zmena:
„Toto potrebujem povedať. A zároveň ti nechávam slobodu, či sa do toho zapojíš."

So súcitom a empatiou – k sebe, aj k druhému.

Toto sa učím aj ja.

„Ako mám veriť, keď ma to už toľkokrát sklamalo?“

Táto otázka nehovorí o tom, že človek nechce blízkosť.
Hovorí o tom, že už ju zažil ako niečo bolestivé.

Keď sa dôvera opakovane naruší, psychika si nájde spôsob, ako nás chrániť.
Často tým, že nás učí byť opatrní, kontrolovať, alebo sa radšej neotvárať vôbec.

Navonok to potom vyzerá ako odstup.
Vnútri je to skôr snaha vyhnúť sa ďalšiemu zraneniu.

V praxi sa ukazuje, že v takýchto situáciách nepomáha tlačiť sa do „väčšej dôvery“.
Pomáha porozumieť tomu, ako presne sa v nás vytvára nedôvera — a čo ju spúšťa.

Lebo až keď rozumieme svojej ochrane, vieme s ňou pracovať.
Nie proti nej.

Ja by som sa aj rozprávala…
ale on nechce.

Toto počúvam od žien veľmi často.

A za tým býva veľa smútku, samoty aj bezmocnosti.

Nie preto, že by sa nemali radi.
Ale preto, že po čase mnohé páry prestanú veriť, že rozhovor môže priniesť blízkosť.

Jeden už nechce hovoriť.
Druhý už nevládze prosiť.

A medzi nimi rastie ticho.

Lenže mlčanie ešte neznamená, že vzťah je bez nádeje.

Niekedy stačí, aby jeden človek začal komunikovať inak — bezpečnejšie, pokojnejšie, bez útoku či tlaku — a dynamika vo vzťahu sa začne meniť.

Práve o tom bude môj workshop o pár dní.

Workshop je pre ženy aj páry🌺

Čo je podľa vás častý dôvod nedorozumení a hádok?

Nie je to vždy to, *čo* druhý povedal.
Často je to to, *čo sme v tom počuli my*. 🤍

Najčastejšie sa deje toto:

1. Zabúdame, že to, čo druhý hovorí, nemusí byť to isté, čo počujeme my.
2. Našu interpretáciu jeho slov nevedomky považujeme za jedinú pravdu.

A potom reagujeme na vlastný výklad, nie na realitu.

Keď sa vás nabudúce niečo dotkne a budete mať chuť zaútočiť, obhájiť sa alebo sa uzavrieť, skúste namiesto toho jednu jednoduchú otázku:

„Ako si to myslel/a?“

Niekedy práve táto veta zachráni vzťah, rozhovor aj zbytočné zranenia.

A skúste zostať otvorení aj možnosti, že ste to možno na prvýkrát len nesprávne pochopili.