SineRegit

!“ vykríknem. Cesta na ihrisko bola krátka, no mne sa každý krok vlečie, akoby to boli hodiny. Budú tam aj moji najlepší kamaráti Peťo a Miloš a nechcem zmeškať ani minútu spoločného hrania. Hrá farbami, novotou a čistotou a ja okamžite pocítim vlnu radosti a vzrušenia. V tom uvidím svojich kamarátov, ako už pobehujú medzi preliezkami. Ihneď zabudnem na všetko, čo mi mama vždy prízvukovala a rozbehnem sa za nimi bez toho, aby som sa spýtal, či môžem. Matne už len za sebou počujem ako mama vraví: „Neutekaj tak rýchlo! Môžeš spadnúť!“

Pribehnem ku kamarátom a vykríknem: „Budeme sa hrať na hasičov!“ Keď budem veľký, chcel by som byť hasičom. Počas behu po ihrisku sa mi pred očami menia prvky ihriska na domy, vysoké budovy a hasičské autá.. Najvyššia preliezka sa zrazu zmenila na horiacu budovu, v ktorej bola moja sestra. Musíme ju zachrániť! Potrebujeme plán! Neďaleko ihriska stoja kontajnery na odpad, pri nich kartónové krabice, našli sa tam aj plastové fľaše a ďalšie užitočné veci, ktoré vieme využiť. Presne to, čo potrebujeme! Po krátkej porade si rozdelíme úlohy a púšťame sa do záchrany. Na ihrisko nosíme všetko, čo sme našli. Z plastových fliaš vytvoríme hasiace prístroje, z papierových tašiek ochranné prilby a zo starých kartónových krabíc ochranné štíty. Nechávame sa unášať na perutiach fantázie.. Vezmem hasiaci prístroj, obliekam si výstroj a plný adrenalínu a radosti leziem na horiacu budovu. Krv mi vrie v žilách, plamene šľahajú okolo mňa, je mi horúco a oheň ma zožiera už hádam aj zvnútra. Nemyslím na nič iné, iba ako musím zachrániť sestru. Stúpam ďalej, pozriem sa hore a vidím, ako sa na mňa rúti horiaca časť budovy. Ledva som sa uhol. Ešteže mám na sebe ochrannú prilbu! Pach spálením a štipľavý dym mi bráni v ceste, no ja sa nevzdávam. Už chýba len kúsok a som pri nej! Nazriem cez okno, či ju uvidím cez ten dym....

„PROSÍÍÍÍÍM, TO JE VÁŠ SYN? MÁME TU KRÁSNE NOVÉ DETSKÉ IHRISKO A VAŠE DIEŤA SEM NANOSILO SMETI A OBHADZUJÚ SA TU NÍMI!!“ Zaznelo vedľa pri mne s prstom ukazujúcim na mňa. Ani som sa nestihol spamätať a mama sa prikláňa ku mne so slovami " Chápem, že sa s kamarátmi hráte na hasičov, avšak nosiť smeti medzi preliezky nie je bezpečné a je to zakázané. V danom okamihu sa mi rozplynul náš svet. Po fantázii nezostala ani stopa. Moja prilba je len pokrčená papierová taška, hasiaci prístroj stará plastová fľaša a okolo mňa sú len papierové krabice. Moju sestru už nezachránim. Príkazom sme dostali všetok ten „bordel“ odniesť naspäť do smetného kontajnera. Pocítil som hlboký smútok a sklamanie. A vtedy som sa rozhodol. Chcem ihrisko, ktoré podporí moju fantáziu stať sa hasičom, pilotom, šoférom...

Strhnem sa zo sna. Otvorím oči, srdce mi bije ako o závod. Pozriem sa na okno a zistím, že vonku svitá a počujem štebot vtáčikov. Už nie som ten chlapec. Som dospelý. Bol to len sen. Spomenul som si na seba ako na malého chlapca, s hlavou plnou fantázie, ktorú mi postupne prekrylo množstvo príkazov, zákazov, pravidiel. Pritom detstvu a deťom stačí priestor, kde môžu rozvíjať svoju fantáziu v bezpečí a bez obáv. A tak vzniklo „MIESTO PRE SLOBODNÚ TVORIVOSŤ A ODDYCH Sine Regit“.